postoy.sk

Syndikovať obsah
Aktualizácie: pred 1 hour 57 min

Robertovi Ficovi sa črtá nakladačka

18. marec 2014 - 1:42

Tags: 

Categories: 

Vyzerá to tak, že Robert Fico môže o dva týždne dostať ešte väčšiu nakladačku, akú utŕžil teraz.

Zisk 28 percent pre úradujúceho premiéra, čo mával preferencie aj okolo 50-tky, je jednoznačne prehrou. Ak si k tomu zarátate sumár hlasov jeho hlavných protikandidátov – 58 percent (Kiska 24 + Procházka 21,2 + Kňažko 12,9), výsledok v druhom kole môže byť pre neho veľmi nepríjemný.

Samozrejme, Ficovi voliči v 1. kole pravdepodobne neprišli všetci a nie každý volič niektorého z jeho protikandidátov dá hlas Kiskovi. Ale percentuálny rozdiel týchto dvoch blokov sa zdá byť príliš veľký na to, aby ho ešte mohol Fico ľahko rozchodiť.

Pred pár týždňami sa pritom črtal scenár, že po Ficovej výhre a po Kaliňákovom obsadení premiérskeho kresla a kresla predsedu SMERu by v strane začali pomaly vystupovať do popredia rôzne záujmove skupiny, ktoré by už Fico nemohol držať pokope a Kaliňák na to zrejme nemá až také schopnosti. Nebolo to úplne nutné, ale malo to svoju pravdepodobnosť. Dnes sa črtá iný výsledok – Ficova porážka oslabí SMER natoľko, že jeho úbytok percent bude ešte väčší a rýchlejší. Môže tak dôjsť k skoršiemu zániku superdominantnosti jednej strany a k rovnomernejšiemu rozloženiu síl, čo by mnohým veciam mohlo veľmi prospieť.

Často padá výhrada, že Radoslavovi Procházkovi znemožnili účasť v druhom kole volieb ostatní kresťanskí kandidáti (v zmysle spojitosti s KDH) – Pavol Hrušovský a Ján Čarnogurský. Dovolím si nesúhlasiť. Sčasti je to možno tak, ale nie úplne. Počet hlasov, ktoré získali, neodzrkadľuje ich skutočnú voličskú základňu. V posledných predvolebných prieskumoch mali obaja viac percent, ako potom reálne dostali. Tá časť ich voličov, ktorá bola náchylná voliť Procházku, to pravdepodobne nakoniec aj naozaj urobila, hlavne keď videla na poslednú chvíľu rastúce Procházkove preferencie alebo jeho finiš v predvolebných debatách. Pri väčšine ostatných, ktorí z rôznych dôvodov radšej zostali pri svojich kandidátoch, nie je vôbec také isté, že by aj po prípadnom odstúpení ich kandidátov naozaj za Procházku zahlasovali. Hlavne u Hrušovského by sa ich hlasy asi viac rozdelili.

Väčší potenciál na zisk klasických kresťanských hlasov tu zrejme v skutočnosti nebol. Ak sa na to pozrieme z opozičnej optiky, omnoho väčší počet jeho potenciálnych voličov mu odobral skôr Milan Kňažko. Obaja kandidovali predovšetkým „proti Ficovi” a na rozdiel od Kisku stavali na svojich politických skúsenostiach. Procházka viazal mnoho konzervatívnych voličov, ale obaja lovili aj vo vodách mestských liberálov, pričom liberálna SaS Procházku priamo podporila. Kňažkových 12 percent alebo aspoň nejaká významná časť z nich chýbala Procházkovi ďaleko viac, ako neistých 3,3 percenta u Hrušovského alebo 0,6 u Čarnogurského. Kiskovo predbehnutie Procházku tak nehovorí len o porážke „kresťanských hlasov”, ale aj o porážke predstaviteľov opozičných politických strán celkovo, kam spolu s Procházkom patril predsa len aj Kňažko.

Andrej Kiska je oproti nim úplne nepolitický kandidát idúci do pre seba nového prostredia. Má to svoje zaujímavé dôsledky, ale aj veľké riziká.

Robert Fico by sa mal pripravovať na prehru. Andrej Kiska by už mal začať hľadať skúsených poradcov do prezidentského paláca. A noví konzervatívni lídri pravice by mali začať uvažovať, či porážka zoslabeného SMERu je tým jediným alebo hlavným cieľom, za ktorým treba ísť. Už by nás konečne mohla čakať doba normálnych konzervatívno-liberálnych sporov, nie iba prekáračiek proti veľkému nepriateľovi.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

V druhom kole prezidentských volieb budem voliť:

17. marec 2014 - 13:03
Odpovede Roberta Fica Andreja Kisku nepôjdem voliť ešte neviem
Kategórie: Cirkev, Médiá

F. Neupauer: Tvorba stratégie ľudských práv znovu ignoruje kresťanský sektor

14. marec 2014 - 15:41

Categories: 

Kresťanské mimovládne organizácie sa pri tvorbe stratégie ľudských práv cítia znovu ignorované. Premiérovi Robertovi Ficovi zaslali list, kde žiadajú prípravu Stratégie zrušiť. Rozprávali sme sa s predsedom FKI Františkom Neupauerom.

Minulý rok bol aj na základe protestu viacerých mimovládnych organizácií zastavený proces tvorby Celoštátnej stratégie ľudských práv a neskôr nanovo obnovený. O čo vtedy išlo odporcom? 

Odporcov bolo viacero a to nie len zo strany MVO. Naša kritika smerovala k obsahu aj k forme pripravovanej Stratégie. Namietali sme napríklad krátky časový úsek na pripomienkovanie, zahmlené pojmy bez jasného významu, ako aj chýbajúce právne zakotvenie v slovenskom a medzinárodnom práve, ktoré absentovalo v prvotnom dokumente. Oceniť sme mohli jedine možnosť zapojiť sa do diskusie k návrhu počas workshopov, ktoré pripravili ministerstvá. Pripomienky sme zverejnili aj formou „zborníka“ na 150 stranách. Zároveň sme neodmietli tvorbu dokumentu ako celku, ponúkli sme svoju pomoc a chceli na ňom aktívne participovať.

"Minister Lajčák nás uistil, že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným 'rozhodcom' v procese tvorby stratégie."

Dňa 3. októbra 2013 ste sa stretli s podpredsedom vlády Miroslavom Lajčákom. Čo bolo témou stretnutia?

Okrem mňa ako predsedu Fóra kresťanských inštitúcií (FKI) tam boli prítomní aj zástupcovia Fóra života, eRka a Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku (HFI). Navrhli sme, aby bol dokument Stratégie postavený na základoch, na ktorých sa dokáže dohodnúť celá spoločnosť a zároveň sme k tomu aj medzinárodne zaviazaní - reč je o dohovoroch OSN dotýkajúcich sa predovšetkým základných ľudských práv. Druhá strana (ministerstvo) hovorila o potrebe dať do stratégie európske dokumenty, ba aj dokumenty, ktoré mali len odporúčací charakter, nie sú právne záväzné. To nás prekvapilo.

Bolo mi ako predsedovi FKI umožnené spolupodieľať sa na Stratégii tak, že som sa mohol zúčastňovať rokovaní koordinačnej skupiny (má 30 členov menovaných Radou vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny), ktorá celý proces zastrešovala. Pán minister nás uistil, že o obsahu pripravovanej stratégie sa chce diskutovať so všetkými subjektmi, ktorých sa to týka a ktoré o to prejavia záujem, a že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným „rozhodcom“ v procese tvorby stratégie.

K téme z minulého roka:
Stratégiu pre ľudské práva vytvárajú zástancovia silnej rodovej loby
Stratégia ochrany ľudských práv ignoruje rodinu a prolife hodnoty

Aký bol váš ďalší postup?

Žiadali sme, aby popri samostatných témach, na ktorých sa pracovalo (seniori, osoby so zdravotným postihnutím, deti, ľudia na hranici chudoby, migranti, a pod.), boli aj témy ako ochrana života pred narodením, náboženská sloboda, výhrady vo svedomí a práva rodičov. Žiadna z týchto tém sa však nestala samostatnou témou. Žiadali sme, aby boli aspoň pod kolónkou „Iné“, ani to sa neuskutočnilo.

Keď sa na to dívam spätne, mám pocit, že ak by to prešlo, odradilo by to liberálne zmýšľajúcich aktivistov a začali by bojkotovať celú Stratégiu. My sme napriek tomu proces nebojkotovali, ale pozývali našich členov a odborníkov, aby sa zapájali do daného procesu a do kreovaných pracovných skupín.

Kto tvoril tieto skupiny?

Ako členovia sú v nich zástupcovia štátnej správy, výborov, MVO, takisto aj jednotlivých ministrov. V decembri sa na koordinačnej rade hovorilo, že každý, kto bude mať záujem, bude môcť na procese Stratégie pomôcť. Ak by bol problém, vtedajší koordinátor procesu Filip Vagač uistil prítomných, že sa bude snažiť zabezpečiť, aby boli pracovné skupiny naozaj otvorené širšiemu názorovému a odbornému spektru.

Dodržiavalo sa to?

Stratégia sa vyvíjala postupne tak, že niektoré pracovné skupiny (napr. seniori) pripravili dokument. Iné pracovné skupiny sa dlho nevytvárali, a keď sa vytvorili, tak sa v nich často znemožnila participácia osobám, ktoré by do Stratégie vniesli prinajmenšom diskusiu. Príkladom je oblasť vzdelávania – tu by iste mal čo povedať riaditeľ Združenia katolíckych škôl Slovenska a iní. Pod zámienkou „odbornosti“ však neboli do tejto skupiny prijatí. Mrzí ma, že názorovú rôznorodosť tu zabezpečujú za mimovládne organizácie len dvaja členovia OZ Iniciatívy Inakosť, nik iný.

"V pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov."

To, čo sa v pracovných skupinách vytvorí, bude súčasťou stratégie?

Vo fungujúcich pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov. MUDr. Anna Kováčová, ktorá sa zúčastňuje rokovaní v pracovnej skupine „Práva dieťaťa“, mi napísala: „...Síce sa prediskutovali viaceré témy, vyvolávajúce "trecie plochy", ale tie nie sú vo finálnom dokumente zapracované. Ide o témy ako napr. 1) tradičná rodina a manželstvo ako zväzku muža a ženy, ktorá je ideálnym prostredím pre rozvoj dieťaťa, 2) otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí vzhľadom na výchovu dieťaťa, 3) práva nenarodených detí. Ak aj boli súčasťou diskusií na workshopoch, v záveroch správy nie sú vôbec spomenuté.“ Pani Kováčová žiadala, aby bola zohľadnená názorová platforma občanov zastávajúca sa prirodzených a tradičných hodnôt. A na záver podotkla a vyjadrila aj postoj mnohých z nás: „Problém Stratégie nie je téma LGBTI, ale nulová tolerancia voči inému názorovému spektru.“

Kto riadi celý proces?

Vytvorili sa dva orgány – redakčný tím a riadiaci výbor. Tretím stupňom je samotný predseda Rady vlády pre ľudské práva, teda minister M. Lajčák a samotní ministri. Redakčný tím zodpovedá za text stratégie, pričom bude vychádzať z podkladov spracovaných gestormi jednotlivých tém, riadiaci výbor bude tento proces koordinovať. Koordinačná skupina na svojom šiestom zasadnutí dňa 3. februára 2014 schválila nomináciu do týchto orgánov. Bohužiaľ, musím konštatovať, že ich personálne zloženie je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné. Nenájdete tam vyváženosť, ba možno ani jedného človeka, ktorý by prezentoval iné ako liberálne hodnoty.

"Bohužiaľ, musím konštatovať, že personálne zloženie rozhodujúcich orgánov je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné."

Akí členovia boli schválení?

Do redakčného tímu sa schválili Sylvia Porubänová, Peter Kresák a Dagmar Horná. Do riadiaceho výboru Pavol Demeš (ako koordinátor stratégie), ktorý sa však po poslednom zasadnutí koordinačnej skupiny vzdal tejto funkcie. Ďalej Barbara Illková (Ministerstvo zahraničných vecí), Jana Kviečinská (Iuventa), Martin Macko (Iniciatíva Inakosť), Miloš Nemeček (Výbor pre seniorov), Marián Filčík (Ministerstvo spravodlivosti) a Oľga Pietruchová (Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny), ako prísediaca tu bola za redakčný tím určená Sylvia Porubänová.

Pri ich kreovaní ste boli prítomní aj vy?

Áno, aj nie. Ako člen koordinačnej skupiny som do redakčného tímu mohol navrhnúť jedného nominanta. Navrhovaných bolo nakoniec asi osem ľudí a výslednými členmi malo byť najprv päť ľudí, neskôr sa počet upravil na troch. Peter Kresák 7. marca abdikoval. Namiesto toho, aby napr. náš nominant bol ako náhradník prizvaný k tejto práci, členovia koordinačnej skupiny začali hľadať niekoho iného.

Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta. Naviac, keď som namietal proti zneniu zápisnice zo zasadnutia koordinačnej skupiny, tak sa diskusia neviedla o obsahu mojich pripomienok, ale o tom, či vôbec mám právo niečo namietať. Prosil som, aby moje vecné pripomienky boli aspoň ako príloha zápisu. Či sa tak stalo, neviem.

"Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta."

Čo konkrétne ste namietali?

Zápisnica sa vytvorila tak, ako keby všetko išlo bez problémov. Napr. som žiadal, aby tam bol zapracovaný aj môj pohľad na kreovanie rozhodujúcich orgánov, kde som poukázal na ich nevyváženosť. Označil som to za vážnu hrozbu pripravovanej stratégie, nakoľko v redakčnom i riadiacom tíme nebude ani jeden hlas (!), ktorý by reflektoval pripomienky vyjadrené zástupcami mnohých občianskych organizácií už v minulosti.

Ako k tomu pristupuje minister M. Lajčák?

Podľa informácií, ktoré mám, minister Lajčák sa už jasne vyjadril v neprospech tradičných hodnôt a možno aj v rozpore s programovým vyhlásením vlády. V záveroch z úvodného zasadnutia tzv. „Pracovnej skupiny k príprave a finalizácii zverenej časti Stratégie“ z 24. januára 2014 je uvedené, že minister považuje „podporu práv LGBTI osôb a politiku rodovej rovnosti za nespochybniteľné“. V zápise sa tiež uvádza, že „témy práv nenarodených detí, ochrana tradičnej rodiny a manželstva ako zväzku muža a ženy, otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí by mali byť súčasťou diskusií na workshopoch, v stratégii však nebudú explicitne uvádzané“.

Pre nesúhlas s postupom prác pri Stratégii ste spolu s Fórom života zaslali premiérovi Ficovi list. Čo je jeho obsahom?

Uvedomujeme si, že názorové spektrum, ktoré prezentuje redakčný tím a riadiaci tím, je špičkou ľadovca. Bol kreovaný cez koordinačnú skupinu, ktorá bola kreovaná Radou vlády pre ĽP. Celý tento systém sa správa nevyvážene a to nie je dobré v prvom rade pre demokratickú spoločnosť ako takú. V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie.

"V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie."

Ako bude proces pokračovať?

Keď v poradí tretí koordinátor Stratégie Pavol Demeš dňa 7. marca na túto funkciu rezignoval, tlmočil odkaz ministra Miroslava Lajčáka k danej téme: Minister Lajčák Stratégiu naďalej považuje za svoju prioritu a Zasadnutie Rady, ktoré malo byť na budúci týždeň sa presúva po prezidentských voľbách.

Na poslednom stretnutí Koordinačnej skupiny ma zastupovala Veronika Remišová, ktorá tlmočila náš postoj nasledovne: „Nesúhlasíme s pokračovaním Stratégie z týchto dôvodov: 1) absencia a neschválenie našich zástupcov do Riadiaceho a Redakčného výboru 2) neadekvátne nastavenie kritérií na výber odborníkov v pracovných skupinách a nevyvážené zloženie niektorých pracovných skupín 3) neplnohodnotné členstvo v Koordinačnej skupine (F. Neupauer len „pozorovateľ“) 4) nezapracovanie prioritných tém ako napr. právo na výhradu vo svedomí do Stratégie.“

Ako reagovala koordinačná skupina?

Jednomyseľne požiadala o jasný politický mandát a silnú politickú podporu pre Stratégiu od vlády. Teda nie je reč o snahe vyvážene konať a riešiť konkrétne ľudsko-právne problémy, ale s politickým mandátom presadiť vlastné ideologické požiadavky. Teda chcú v tomto nezdravom procese pokračovať s politickou podporou. Priznám sa, nerozumiem tomu.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

Biskup Loverde: Zlo pornografie sa šíri ako mor

14. marec 2014 - 8:52

Categories: 

Už si nepamätám na ten elektrizujúci moment, keď som po prvýkrát v živote videl pornografiu, no pamätám si, že ako malí chlapci na začiatku 60-tych rokov sme boli posadnutí obrázkami z Playboya.

Spomínam si, s akou samozrejmosťou sa o ňom hovorilo medzi dospelými, i keď o mojej mame a mojom ockovi to neplatilo. Pani odnaproti povedala, že jej manžel je doma chorý a potrebuje nejaké zošitové romány alebo niečo na zahnanie dlhej chvíle a od môjho otca chcela, aby jej za Playboye toho chlapíka vymenil nejaké romány. Môj otec síce odmietol, ale ako je možné, že som o tom vôbec vedel? My pred našimi dcérami zatajujeme už samotnú existenciu takýchto časopisov.

Pamätám si, ako jeden môj kamarát ukradol Playboye svojmu otcovi a my sme si ich schovali v lese. Ktorý chlapec v istom veku si nepamätá, ako si pozeral Playboye, vlhké od skrýše pod stromami a lístím? Ešte si spomínam na tú vôňu.

Pamätám si, ako som sa dostal do vážnych problémov, keď moja mama objavila nápis „Playboy: zábava pre chlapcov“, ktorý som napísal, zospinkoval a posielal si s kamarátmi. Vykonávateľom spomínaných problémov bol môj otec – aj keď si nepamätám, či som dostal výprask remeňom alebo sklamanú prednášku.

Otroctvo aj zranenie

Tieto a ďalšie myšlienky ma napadli pri čítaní úvodnej časti pastierskeho listu biskupa Paula Loverdea z Arlingtonu vo Virgínii. Termín jeho oficiálneho vydania bol vhodne zvolený na sviatok sv. Jozefa, pretože list zdôrazňuje zodpovednosť otca pri ochrane svojej rodiny pred jedom pornografie. Toto je jeho druhý list o pornografii a pokiaľ viem, iba tretí od akéhokoľvek amerického biskupa, pričom druhý je od biskupa z Kansas City Roberta Finna.

Matt Fradd rozpráva príbeh, ako pri hrabaní sa v kufri u príbuzného v garáži našiel „lesklý obrázok z časopisu, na ktorom bola úplne nahá žena. Zalapal som po dychu a mal som pocit, že sa mi zastavilo srdce – nikdy som nič také nevidel.“ Ako povedal, pocítil hrôzu a hneď nato vinu.

"Zlo pornografie sa šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých..."
Biskup Paul Loverde

Neznie to povedome? Necítili sa toľkí z nás práve takto, keď po prvýkrát v živote videli niečo podobné?

Fradd na dlhé roky upadol do zvyku stále častejšie pozerať takéto obrázky. Ako píše, „postupne som pochopil, že keď manželia a otcovia pozerajú porno, nielenže sa sami stávajú otrokmi hriechu, ale aj hlboko zraňujú svoju schopnosť milovať a chrániť, ako si to vyžaduje ich povolanie.“

Fraddov šťastný koniec po rokoch zápasu nie je v dnešných dňoch taký častý. Svet je zaplavený pornom: prvé digitálne obrázky zaútočia na mladý mozog oveľa tvrdšie a zotročia ho na oveľa dlhšie, dokonca aj na čas, keď už je človek v manželstve a v rodinnom živote, a žiaľ aj po ňom, keď sú manželstvá a rodiny týmito obrázkami zničené.

Obeťami sú najnevinnejší z nás

Biskup Loverde je naozaj pravý pastier, keď publikoval druhé vydanie knihy Draho kúpení:

Počas svojich takmer päťdesiatich rokov kňazstva som videl, ako sa zlo pornografie šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých... Tento mor sa vkráda do duší mužov, žien a detí, ničí putá manželstva a jeho obeťami sú najnevinnejší z nás. Ničí u ľudí schopnosť vidieť sa navzájom ako jedinečný a krásny výraz Božieho stvorenia – miesto toho im zatemňuje pohľad, takže iných vidia ako predmety, ktoré sa dajú použiť a s ktorými sa dá manipulovať.

Predstavuje hrozbu, veľmi dobre známu tým, čo buď sami boli konzumentmi porna alebo sú jednoducho informovaní o tom, ako postupuje do šírky a preniká do hĺbky. No dodáva: „Asi najväčšou škodou vyplývajúcou z pornografie však je, že ničí u človeka ‚vzor‘ nadprirodzena. Naše prirodzené videnie v tomto svete je vzorom pre nadprirodzené videnie v budúcom. Keď raz tento vzor pokrivíme či poškodíme, ako budeme rozumieť skutočnosti?“ Náš nadprirodzený zrak sa poškodí, ak svoj prirodzený zrak používame nesprávne.

Svoj list adresuje všetkým ľuďom vo svojej diecéze a môžeme si len želať, aby tento dôležitý dokument čítali aspoň jeho veriaci katolíci; mladí, slobodní či zosobášení, kňazi a rehoľníci: „Žiadny človek, ktorý žije v našej kultúre, sa nemôže úplne izolovať od moru pornografie. Všetci sú viac či menej ovplyvnení, dokonca aj tí, čo sa priamo nezúčastňujú na užívaní pornografie.“

Biskup Paul Loverde.

Had ovinutý okolo žien a detí

Myslím na svoje dcéry a pýtam sa sám seba, ktorý z ich kamarátov na dobrej katolíckej základnej škole, kam chodia, prišiel z rodiny, ktorá skrýva problém s pornom. Mám pocit, že by som zabil kohokoľvek v akomkoľvek veku, keby mojim dcéram ukázal tieto odporné obrázky, ku ktorým sa teraz dá dostať len niekoľkými dokonca náhodnými ťuknutiami na iPhone.

Biskup Loverde sa podrobne venuje „štyrom falošným argumentom“, ako ich nazýva: 1) žiadne obete, 2) mierne užívanie porna môže mať terapeutické účinky, 3) porno je pomôckou pri dozrievaní a 4) kresťanská opozícia sa zakladá na nenávisti voči telu.

"Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva 'hadom', a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí."

Loverde zdôrazňuje, že medzi obete patrí dôstojnosť tých, čo „vystupujú“ v porne, často „núdznych“ a „zraniteľných”, „chudobných, zneužívaných a marginalizovaných, dokonca deti“, z ktorých sa robí obyčajný tovar. Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva „hadom“, a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí.

Draho kúpení je svojím spôsobom pozoruhodný náukový dokument od jedného z veľkých, no neospevovaných biskupov našej doby. Ostatní biskupi väčšinou dostávajú viac pozornosti, zatiaľ čo Paul Loverde po celý čas robí, čo vie, aby zachoval pravú vieru u tých, ktorí sú mu zverení.

Jeho výrečná obhajoba si zasluhuje širokú čítanosť a pozorné štúdium zo strany mužov a zvlášť ich synov – tých, ktorí mi jedného dňa prídu zaklopať na dvere a budú hľadať moje dcéry.

Sv. Jozef, oroduj za nás.

Austin Ruse
Autor je prezidentom Catholic Family & Human Rights Institute (Katolícky inštitút pre rodinu a ľudské práva, C-FAM), výskumného inštitútu so sídlom v New Yorku a Washingtone, D.C, ktorý sa sústreďuje výlučne na medzinárodnú sociálnu politiku. Názory vyjadrené v tomto článku zastáva len p. Ruse a nevyhnutne nevyjadrujú politiku či postoje C-FAM.

Pôvodný text: A Strong Bishop Speaks Out on Porn, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Kategórie: Cirkev, Médiá

Prečo budem voliť Jána Čarnogurského

13. marec 2014 - 0:54

Tags: 

Categories: 

Pred niekoľkými týždňami som na internete našiel záznam relácie Štefana Hríba Večer pod lampou ešte z roku 2005 (online tu). Nakrúcala sa krátko po úmrtí Jána Pavla II., bola venovaná jeho osobe a dejinám 20. storočia.

Hosťami v nej boli filozof Miroslav Marcelli, spisovateľ Michal Hvorecký a politici Peter Osuský a Ján Čarnogurský. Hvorecký s Marcellim akoby zastupovali liberálov a popri slovách uznania vznášali aj výhrady, ako napr. prečo pápež neschválil používanie kondómov, svätenie žien, homosexuálne správanie a pod. Úrovňou to bola veľmi kultivovaná debata, hovorilo sa o malých aj veľkých dejinách, išlo sa na koreň veci a dá sa povedať, že v nej svojou kultúrou aj argumentáciou Čarnogurský s Osuským s prehľadom a šarmom dominovali.

K téme:
Koho by za prezidenta volil Postoy.sk?
Koho budú voliť biskup Milan Lach, Marek Michalčík, Ondrej Dostál a ďalšie osobnosti?
Viac článkov k prezidentským voľbám

Prečo to píšem? Doba sa posunula o takmer 10 rokov a hoci viaceré civilizačné témy z debaty sú ešte aktuálnejšie ako vtedy, neviem si dobre predstaviť, že by ju dnes niekto iný miesto Čarnogurského zvládol podobne alebo lepšie. Nebola to diskusia o náboženstve, ale skôr všeobecne o spoločnosti, o dôležitých veciach, ktoré posúvajú život vpred, o našej minulosti, o trvalých veciach, proste debata, ktorá si vyžaduje mať za sebou nejaký background, citlivosť a porozumenie podstatným veciam. Niečo, čo by okrem iného malo byť pre hlavu štátu základným predpokladom.

Ján Čarnogurský toto má a sledujúc diskusie a rozhovory ostatných kandidátov na prezidenta, osobností medzi nimi niekoľko je, ale jeho úroveň nedosahuje nikto. U niektorých to tak nie je prirodzene pre mladší vek, ďalší sú jednoducho iná liga. Samozrejme sa nedá porovnávať 2 a pol hodinová Hríbova diskusia s predvolebnými prekáračkami, ale ani „medzi ich riadkami“ sa veľmi nedá nájsť niečo trvalejšie, čo by kandidát chcel vniesť do charakteru štátu a spoločnosti. Niečo hodnotnejšie a nadčasovejšie ako iba opozícia proti Ficovi či málohovoriaca ambícia, že bude „stáť za ľuďmi“. Ak sa Slovensko chce vytrhnúť z niekoľkoročnej depresívnej nálady, malo by byť na osobu prezidenta ďaleko náročnejšie.

Rovno pod nosom máme ľudí, ktorí sa zaslúžili o Slovensko, a často si ich nevážime alebo ich rovno nenávidíme. To je tragédia tejto krajiny. Ján Čarnogurský má jasný prezidentský formát a kultúrne povedomie, aké bude Slovensko v blízkej dobe potrebovať, preto dám hlas jemu.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

Koho by za prezidenta volil Postoy.sk?

12. marec 2014 - 11:41

Tags: 

Categories: 

V interných voľbách redakcie Postoy.sk uspeli Procházka a Čarnogurský.

Keby o budúcej hlave štátu rozhodovala naša redakcia, Ivana Gašparoviča by v Prezidentskom paláci vystriedal Rado Procházka. Spomedzi všetkých prezidentských kandidátov získal medzi našimi redaktormi najväčšiu podporu. Šéfredaktor hlasoval za Jána Čarnogurského.

K téme:
Koho budú voliť biskup Milan Lach, Marek Michalčík, Ondrej Dostál a ďalšie osobnosti?
Účastník Pochodu za život by mal mať v prezidentských voľbách jasno
Viac článkov k prezidentským voľbám

Na Procházkovi si vážime, že je obrazom mladého pracovitého človeka s výborným vzdelaním, ktorý má jasnú predstavu, čo chce v Prezidentskom paláci robiť. Procházka síce nemá dlhoročné skúsenosti ako niektorí jeho protikandidáti, no za ten čas, čo je v politike, podľa nás ukázal, že mu ide o vec, dokáže zužitkovať svoje vedomosti a ide za svojou víziou. Veríme, že aj v prezidentskom úrade by mal ťah na bránku a dokázal by Slovensko reprezentovať aj v zložitých situáciách. Podstatné sú aj jeho hodnoty a to, že má zmysel pre štátnickosť.

Druhým kandidátom, ktorý získal našu podporu, je Ján Čarnogurský. Počas svojho života sa osvedčil v mnohých kľúčových okamihoch a podľa časti našej redakcie má zo všetkých kandidátov najväčší štátnický rozmer. Ďalším dôvodom, prečo ho voliť, je, že keďže prezident je hodnotová funkcia, bude dôležité, ako sa pri narastajúcom kultúrno-etickom tlaku hlava štátu zachová. Pri Jánovi Čarnogurskom máme istotu, že v správnych veciach neustúpi, pretože tomu rozumie.

Zaujímavé je, že jeden z nás sa ešte nerozhodol, koho v sobotných voľbách podporí. V jeho užšom výbere sa však rovnako ako pri zvyšku redakcie ocitli Čarnogurský a Procházka. Prvý menovaný pre rozhľadenosť a skúsenosť, ten mladší pre odhodlanie a znalosti. 

Redakcia

Kategórie: Cirkev, Médiá

Aký je nový film o arcibiskupovi Bezákovi?

11. marec 2014 - 19:30

Categories: 

Najväčším prínosom nového filmu o arcibiskupovi Bezákovi je konzistentnosť jeho názorov.

Približne po roku a pol máme možnosť vidieť ďalší film o odvolanom trnavskom arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi. Kratší dokument Českej televízie a režiséra Petra Minaříka Arcibiskup s ľudskou tvárou vystrieda od 13.3. v kinách 91-minútový dokument režisérky Oľgy Záblackej Arcibiskup Bezák, zbohom.

Ak by divák predpokladal presné naplnenie názvu filmu, zostanú jeho očakávania nenaplnené. Film sa síce končí inscenovaným odchodom arcibiskupa Bezáka vlakom nevedno kam, ale celkovo ako rozlúčka vôbec nevyznieva. Ide skôr chronologické zoradenie rôznych udalostí, týkajúcich sa Róberta Bezáka po jeho odvolaní. O niektorých sme vedeli prostredníctvom médií, iné sú nahliadnutím do jeho súkromia a do fungovania vzťahov po dramatických udalostiach, čo na diváka môže pôsobiť ako novinka. Film nič zásadné v kauze neodkrýva, ako by mohla čakať ďalšia časť divákov. Arcibiskupa už totiž poznáme – nielen zo spomínaného Minaříkovho filmu o arcibiskupovi s ľudskou tvárou či z televíznych relácií, kde sa objavil po odvolaní, ale aj z knihy Vyznanie Márie Vrabcovej, kde veľmi otvorene hovoril o svojom živote pred i po odvolaní. Ako možný prvý prínos filmu by sa mohla javiť konzistentnosť vyjadrení Róberta Bezáka, ktorý v podstate ničím novým neprekvapuje, hovorí stále to isté a na svojich vyjadreniach a postojoch trvá.

Silným momentom filmu sú výpovede členov jeho najbližšej rodiny – rodičov, sestry a brata s rodinou. Oddanosť, s akou stoja rodičia pri svojom synovi, rovnako ako súrodenci, ktorí boli od odvolania prítomní na všetkých podporných podujatiach, je miestami až dojímavá. Diváka môže prekvapiť ich otvorenosť, s akou prijímajú kameru vo svojom domove a ako úprimne hovoria o trápení svojom i svojho odvolaného brata.

"Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi a vysvätenému biskupovi aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia."

Film zachytáva mnohých priateľov arcibiskupa Bezáka, ktorí dovolili nahliadnuť do ich vzťahu v krátkych sekvenciách. Samostatnou kapitolou, ktorá dostala pomerne široký priestor, je Otmar Oliva a jeho práca na premene trnavskej katedrály. Režisérka dokonca naznačuje pozadie problému s dokončenými umeleckými dielami, vypomáhajúc si reportážou Českej televízie.

Oľge Záblackej sa podarilo zachytiť okrem verejne známych momentov okolo prípadu arcibiskupa aj iné, neznáme skutočnosti: napríklad bicyklujúceho arcibiskupa, jeho stretnutia s rodinou, s neterami, na návšteve u priateľov, na festivale, počas náhlej návštevy divadla Astorka Korzo ´90. Azda najemotívnejším záberom z filmu je vnútorné dojatie arcibiskupa, slúžiaceho sobášnu sv. omšu, počas premenenia. Vo filme to neskôr vysvetlil tak, že je preňho náročné byť sám pri slávení Eucharistie (keďže do súčasnosti nemá povolené slúžiť verejné sv. omše). Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi (a vysvätenému biskupovi) aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia, resp. daný na jednu úroveň s inými súčasťami jeho života.

K téme:
Čo nám zostane po Róbertovi Bezákovi? 
Bezákova ľudská tvár?

Film plynie vďaka dobrému strihu rýchlo. Zvláštnym dramaturgickým spestrením filmu sú vsuvky s hercami Lukášom Latinákom a Robom Jakabom sediacimi na koberci a čítajúc svojský príbeh z veľkej knihy o arcíkovi Bezáčikovi, Vatičkáne, kardinálovi Tomtomkovi a napokon dobrom pápežovi, ktorý prípad spravodlivo a šťastne vyriešil. Rozprávka je písaná zvláštnym jazykom, ktorý je náročný na počúvanie a porozumenie. Príbeh ilustrujú Danglárove kresby, celkovo však takéto začlenenie do príbehu vyznieva pomerne infantilne a vzhľadom na realitu súčasného života odvolaného arcibiskupa skôr trápne ako povzbudzujúco, hoci rozprávka má dobrý koniec.

Prístupu Oľgy Záblackej k filmu možno uznať ešte jednu vec: film sa nesnaží odkryť pozadie odvolania špekuláciami a naznačovaním možných dôvodov. Zamerali sa čisto na arcibiskupa Bezáka v tých chvíľach, kedy s ním trávili čas, čiže na arcibiskupa žijúceho svoj život po odvolaní. Film však determinujúcu tému súčasného života arcibiskupa neobchádza, dotýka sa jej skôr stručne zdôraznením známych faktov (napr. 11 otázok, dva rôzne dokumenty podpísané nunciom) a tiež najväčších absurdít v celom prípade, čo v kontexte pôsobí veľmi výrazne. Sem patria napríklad vyjadrenia hovorcu KBS, sumár rôznych aktivít na podporu Róberta Bezáka, ale aj vtipne poňaté komentovanie vyjadrení arcibiskupa Jána Oroscha tesne po uvedení do úradu o tom, že najväčší bigbiťák je on a že nitriansky biskup Viliam Judák najazdil na bicykli do augusta 2013 aj 250 km.

"Takýto film nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet."

Ale to je tak všetko, čo môžeme o celkovom vyznení filmu povedať. Nie je ani rozlúčkou s arcibiskupom, ani snahou odkryť pozadie odvolania, ani časozberným dokumentom o živote po odvolaní. Preto sa úplne prirodzene natíska otázka, o čo vlastne tvorcom tohto filmu šlo? Čo ním chceli povedať? Prečo nakrútili dokument, nazvali ho Arcibiskup Bezák, zbohom? a ukázali v ňom viacero stránok arcibiskupa Bezáka? Na tieto otázky odpovedať neviem. Dalo by sa argumentovať, že za výrobou filmu stojí súkromná spoločnosť a že meno Róbert Bezák zvyšuje čítanosť a sledovanosť. Tento prvý plán pri troche pozornosti nemusí obstáť, pretože film nepôsobí bulvárne, skôr civilne, po viacerých stránkach je veľmi dobre zvládnutý, diváka nenudí, je „ľúbivý“. Náročný divák sa však musí pýtať: Ale prečo teda ten film vôbec nakrútili? Možno si každý nájde malý kúsok odpovede sám pre seba, ale v podstate tento dokument nič nové pre diváka sledujúceho i nesledujúceho celú kauzu neprináša. Pre jedných aj pre druhých však môže byť pekným sumárom celého prípadu a oživením niektorých zabudnutých, ale podstatných faktov.

Po udalostiach minulého týždňa (svojvoľné zmenenie úmyslu sv. omše kňazom v Trnave a následná ostrá reakcia veriacich či pamflet bez faktov a argumentov jezuitu Šebastiána Laba) sa nám to však môže javiť aj úplne inak. Takýto film z „nezávislého“ (alebo minimálne mimocirkevného prostredia) nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet.

Margita Vanovčanová
Autorka pracovala v rokoch 2010-2011 na Arcibiskupskom úrade v Trnave.

Kategórie: Cirkev, Médiá

ANKETA: Koho budete voliť za prezidenta?

10. marec 2014 - 10:00

Tags: 

Categories: 

V sobotu 15. marca prebehnú voľby prezidenta Slovenskej republiky. Niekoľkých osobností sme sa spýtali, koho budú voliť, pozrite si odpovede:

Marek Michalčík, podpredseda Fóra života: Voľby, okrem ich prvoradého zamerania, považujem aj za možnosť prejaviť svoje postoje na otázky, ktoré považujem za kľúčové. Zvlášť pri takomto množstve kandidátov je podľa mňa dôležité nepodľahnúť vábeniu politických  kalkulácií vychádzajúcich z predvolebných preferencií, ale voliť na základe hodnôt, ktoré pre mňa ako občana sú najdôležitejšie. Voľby sú tak aj svedectvom a následne ich výsledky aj signálom do spoločnosti. S najväčšou pravdepodobnosťou budem voliť Jána Čarnogurského, ktorý sa z kandidátov najviac blíži mojej predstave o prezidentovi. 

Anton Srholec, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska: Hrušovského. Z princípu. Máme ho prečítaného, už neprekvapí. Môže len pokračovať vo svojom, našom programe. Slúžiť národu a robiť to čo sa naučil a presadzovať kresťanské zásady v politike.

Ondrej Dostál, predsa OKS: Budem voliť Radoslava Procházku. OKS v prvom kole prezidentských volieb oficiálne nepodporuje žiadneho z kandidátov, ja ako volič dám svoj hlas Radovi Procházkovi. Rada poznám už dve desaťročia a má moju dôveru. Patrí k tým ľuďom, ktorí síce majú na niektoré veci iné názory ako ja, ale napriek tomu k ním prechovávam rešpekt a som rád, keď mám možnosť s nimi spolupracovať. Som presvedčený, že spomedzi všetkých kandidátov má najlepšie predpoklady byť ako prezident účinnou a kompetentnou protiváhou k Ficovej vláde. A verím tomu, že aj keby sa nestal prezidentom, dať mu hlas v prezidentských voľbách má zmysel. Z hľadiska formovania pravicovej alternatívy a preto, aby po parlamentných voľbách 2016 išiel Smer od vládneho kormidla preč.

Ján Košturiak, riaditeľ IPA Slovakia: Nemám v tom ešte jasno, ale najviac ma pokúša voliť Roberta Fica. Je v politike veľmi dlho a nazbieral tak množstvo skúsenosti v tomto ušľachtilom povolaní. Veľa toho nenahovorí, ale sú za nim vidieť jednoznačné činy – v súdnictve, v boji proti korupcii a klientelizmu, v podnikateľskom prostredí, zdravotníctve alebo školstve. Bolo by dobré udržať si tieto istoty čo najdlhšie. Pochádza zo skromných podmienok, ako dieťa vraj nemal mobilný telefón ani tablet, ba ani prístup k internetu. A dnes, už ako dospelý a vyťažený muž, si nájde čas na to, aby so zranenou nohou navštevoval obce, rozdával im rôzne darčeky, vtipne zabával ženy alebo ukázal mladeži svetový výkon v klikoch. Myslím si, že nie je veľa ľudí, ktorí by boli takto pripravení pre Slovensko a bezbranné Slovensko pre nich.

Milan Lach SJ, pomocný biskup prešovskej archieparchie: V prvom kole prezidenských volieb budem voliť pána Hrušovského. Rešpektujem slobodný názor každého občana na voľbu z ktoréhokoľvek z kandidátov. Nech každý volí podľa svojho svedomia.
Dva dôvody sú pre mňa určujúce, prečo som sa rozhodol voliť pána Hrušovského. Čo je pre mňa rozhodujúce, je jeho politická skúsenosť a vyznáva morálne hodnoty a zastáva postoje, ktoré sú mi zo všetkých kandidátov na prezidenta  najbližšie.

Marek Hrubčo, predseda Fóra pre kultúru (pozn. OZ F4C vyznáva princíp pluralizmu a názory jeho členov sa líšia): Demokracia je diskusia. Budem voliť toho, kto sa diskusii nevyhýba a zároveň má potenciál dlhodobo rozvíjať konzervatívne myslenie na Slovensku. Osobnostne, vzdelanostne a profilovo spomedzi kandidátov vyčnieva Ján Čarnogurský a Radoslav Procházka. Ten prvý porazil Mečiara a svoju úlohu už splnil. Ten druhý má potenciál poraziť "ethos" Roberta Fica a priblížiť tak Slovensko k civilizovaným krajinám Európy.

Miroslav Lettrich, katolícky kňaz a bloger: Budem voliť Radoslava Procházku. Ešte pred niekoľkými dňami som si myslel, že môj hlas odovzdám Jánovi Čarnogurskému. Je nepochybne osobnosťou slovenskej politiky. A hoci možno budúcnosť dá jeho rusofilným názorom za pravdu, nedokážem prijať jeho neochotu pomenovať konanie Ruska voči Ukrajine ako neprijateľnú inváziu a agresiu. Môj hlas nedostane ani Pavol Hrušovský, pretože kandidatúru proti zakladateľovi jeho vlastnej strany považujem za faux pas.
Budem voliť Radoslava Procházku a ako štátnické gesto od pánov Čarnogurského, Hrušovského, Kňažka a Bárdosa by som privítal ich vzdanie sa kandidatúry v jeho prospech.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Zaujímavé izraelské filmy (2. časť)

9. marec 2014 - 10:11

Categories: 

Minulý týždeň sme vám predstavili päť pozoruhodných filmov z Izraela. Dnes sa môžete zoznámiť s piatimi ešte pozoruhodnejšími.

Upozornenia:
- Násilie / Sex – film obsahuje násilie či iné strach vzbudzujúce scény / vizuálnu alebo verbálnu sexualitu. Počet hviezdičiek – jedna až tri - naznačuje množstvo, resp. intenzitu takýchto scén;
- Spoilers! – trailer prezrádza priveľa z deja filmu. Neodporúčam pozerať viac než prvých cca 45 sekúnd;
- Názvy sú uvedené v anglickom a hebrejskom jazyku, lebo k oficiálnym slovenským názvom sa nedá vždy dopátrať.

5. Lebanon (Levanon, 2009)

Násilie:*** Sex:*** Réžia: Samuel Maoz

V roku 1982 vtrhli izraelské vojská do Libanonu. Invázia mala za cieľ vytlačenie palestínskych teroristov a nastolenie trvalého mieru na Blízkom Východe. Úspech operácie sa však ukázal byť prchavý a za cenu nečakaných obetí. Navyše, správy o nelegitímnych bojových prostriedkoch Izraelčanov, utrpenie množstva civilistov, ba zapletenie sa do ich cieleného masakru behom libanonskej občianskej vojny, to všetko otriaslo svedomím izraelskej verejnosti.

Film sleduje osudy jednej neskúsenej posádky tanku v prvých dňoch invázie. Skoro nič im nevychádza podľa predpokladov. Boria sa s vlastným strachom, zlyhávaním techniky, stiesnenosťou, otrasnou hygienou, vzájomnými konfliktami, neschopným velením a jeho neľudskými požiadavkami, dezorientáciou a jazykovou bariérou voči svojim spojencom i nepriateľom. Klaustrofobickú atmosféru ešte umocňuje dôslednosť filmovej perspektívy: divák, rovnako ako hlavné postavy, pozoruje dej jedine zvnútra tanku (s výnimkou záverečnej scény). Režisér čerpal aj z vlastných vojnových zážitkov a výsledný dojem je mrazivo presvedčivý. Trocha ho však kazí miestami až propagandistický tón a snaha akoby schematicky napchať do príbehu všetky izraelské zlyhania a previnenia z tejto vojny.

Lebanon zožal rad ocenení, medziiným aj na Art Film Festivale 2010 v Trenčianskych Tepliciach.

4. Ajami (2009)

Násilie:** Sex:* Réžia: Scandar CoptiYaron Shani

Ajami (po arabsky cudzinec) v niektorých ohľadoch pripomína známejší americký Crash. Oba filmy skúmajú otázky etnickej identity a xenofóbie. Oba skáču medzi bežným rodinným a pracovným prostredím a svetom kriminálneho podsvetia. Oba pozostávajú z mozaiky samostatných príbehov, ktoré sa postupne spájajú do celku. Izraelský počin je ale v porovnaní s Crash menej vykonštruovaný, menej sentimentálny a temnejší.

3. Footnote (He'arat Shulayim, 2011)

Spoilers! Réžia: Joseph Cedar

Profesor talmudskej filológie Eliezer Shkolnik zanechal po sebe množstvo dobrej práce, ktorá ostala laickou aj odbornou verejnosťou nedocenená. Jeho syn Uriel, šarmantný popularizátor vedy, sa naopak teší veľkej obľúbenosti. Dočká sa zatrpknutý Eliezer uznania aspoň na staré kolená?

Na tejto komédii si zgustnú nielen pracovníci vedeckých inštitúcií. Vtipné, ale nevtieravé spracovanie tém vzťahu otca a syna, ješitnosti a šľachetnosti, akademických intríg, otázky hraníc medzi dôslednosťou a malichernosťou, medzi úprimnosťou a jedovatosťou.

2. Fill the Void (Lemale et ha'halal,2012)

Spoilers! Réžia: Rama Burshtein

Citlivo a pôsobivo nakrútený príbeh z prostredia „ultraortodoxnej“ komunity charedimských židov. Osemnásťročná Shira čelí dileme: má sa v záujme rodinného dobra obetovať a vydať sa za vdovca, ktorého neľúbi, alebo sklamať očakávania najbližších a zažiť lásku s niekým mladším tak, ako vždy túžila?

Režisérka Rama Burshtein sama prešla náboženskou konverziou. Mikrosvet charedimov je jej intímne známy. Filmu to prospelo. Poodhaľuje život a hodnotový systém tejto uzavretej kultúry bez toho, aby ju súdila. Z námetu, ktorý sa v iných rukách mohol stať lacnou protináboženskou agitkou, vznikla silná, hlboko osobná dráma.

1. Waltz with Bashir (Vals im Bashir, 2008)

Násilie:** Sex:*** Réžia: Ari Folman

Túto snímku je ťažké žánrovo zaradiť, ale snáď by zniesla popis „animovaná reflexívna dokudráma“. Režisér Ari Folman sa snaží rozpamäť na svoje zážitky z Prvej libanonskej vojny v roku 1982. Za týmto účelom robí rozhovory aj s inými účastníkmi ťaženia. Spomienky sú popritom analyzované psychológmi a prelínajú sa so surrealistickými snami. Všetko speje k príšernému krvavému finále.

Máloktorý film dokáže v človeku vyvolať takú pestrú škálu emócií a tak prirodzene prechádzať z čierneho humoru do sentimentality, z nadhľadu do zimomriavok, z post-punku do vážnej hudby. Ari Folman zvolil animovanú formu pre vytvorenie trocha väčšieho odstupu od mimoriadne citlivej témy. „Môžeš kresliť, ale nenatáčaj ma,“ naráža na to vo filmovom rozhovore s Folmanom jeho priateľ. Hlasy interviewovaných osôb pritom väčšinou ostali autentické.

Waltz with Bashir získal Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film a nominácie na Zlatú palmu v Cannes a cudzojazyčného Oscara. Zato v Libanone bolo jeho premietanie zakázané. Zobrazované udalosti sú tam dodnes mimoriadne citlivou témou.

Lukáš Pitel
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Politika a médiá trhajú Ukrajinu na kusy, potrebuje kompromis

7. marec 2014 - 21:28

Tags: 

Categories: 

Médiá dnes formujú svet. Nútia nás vidieť ho cez ich optiku. Často to nie je priama cenzúra, je to iba vyberanie konkrétnych informácií a ich interpretácia. To je aj príklad súčasného diania na Ukrajine.

Média v tom nie sú jediné. Politici ich v mnohom predbiehajú. A to je prirodzené. Všetci sledujú svoje záujmy, presadzujú svoje názory a svoje videnie sveta. Častokrát je to založené na minime informácií, resp. na klamstve.

Za príklad minimálne nesprávneho informovania možno považovať informáciu ruských médií, že Ukrajinu opúšťajú tisíce utečencov. Rovnako klamlivá je informácia litovskej prezidentky pani Grybauskaite o snahe Ruska zmeniť hranice vytýčené ako výsledok druhej svetovej vojny a tým spochybniť celý systém hraníc v Európe. Prirodzene, Ukrajina nebola v štyridsiatych rokoch 20. storočia suverénnym štátom a teda jej hranice neboli súčasťou dohôd po druhej svetovej vojne (mimochodom aj často spomínaný Krym bol ku nej pričlenený až v roku 1954). Litva bola vtedy tiež súčasťou ZSSR, takže je otázne či išlo iba o omyl pani prezidentky.

"Jeden môj tunajší známy pred pár dňami vyhlásil, že on už v médiách nič nepozerá, lebo vidieť pána Goebbelsa na každom kanáli ho nebaví."

Médiá formujú aj ľudské vnímanie súčasného diania na Ukrajine. Vzhľadom na tunajšiu situáciu sa snažím sledovať ruské, ukrajinské, slovenské, poľské, britské a americké médiá. Podobných „chýb a omylov“ je v médiách mnoho. A to nehovorím len o selektívnom výbere informácií. Jeden môj tunajší známy pred pár dňami vyhlásil, že on už nič nepozerá, lebo vidieť pána Goebbelsa na každom kanáli ho nebaví.

Médiá sú mocná zbraň namierená na nás prijímateľov správ. Vnímajme veľmi opatrne informácie, ktoré uverejňujú médiá. Je preč čas našich starých mám, keď to, čo povedali v televízore, musela byť pravda a nám neostávalo nič iné, iba uveriť. My máme mnoho iných zdrojov informácií.

Na nasledujúcich riadkoch budem písať o niekoľkých mýtoch o súčasnom dianí na Ukrajine, pričom budem vychádzať z vnímania slovenských médií.

1. Proruskosť prezidenta Janukoviča

Politika nie je o čiernych a bielych. Tá ukrajinská už vôbec. Nie sú tu dobrí proamerickí resp. proeurópski politici a zlí proruskí. Traja zo štyroch ukrajinských prezidentov boli zvolení ako proruskí, ale nikdy im to dlho nevydržalo. Prezident Janukovič je toho dobrým príkladom. Vyhral niekoľko volieb s heslom umožniť národnostným menšinám používať ich jazyk v úradnom styku. Nakoniec bol zákon schválený až v roku 2012. Na jeho základe môžu deti hovoriť rusky v škôlke, ale to je asi všetko. Všetko totiž závisí od chcenia. Napríklad v Kyjeve hovorí asi 30 až 50% obyvateľstva rusky ako svojím prvým jazykom, radnica sa ale rozhodla zákon neaplikovať. Podľa zákona má na to právo. Mimochodom toto rozhodnutie prijali minulý rok ľudia dosadení prezidentom Janukovičom.

V prípade proruského prezidenta v Kyjeve by sa očakávala ústretovosť Kremľa, čo sa týka cien plynu alebo ukrajinského vývozu do Ruska. Nič z toho sa nestalo.

Zaiste, na Ukrajine sú proruskí a proeurópski politici, ale svoje pozície opustia a zaujmú úplne opačné hneď, ako sa im to bude zdať výhodné.

2. Majdanovskí nacisti a proruskí banditi

Médiá na oboch stranách sa predbiehajú v tom, ako označiť demonštrantov jednej alebo druhej strany. Cieľom tohto označovania je odoprieť jednej konkrétnej strane právo demonštrovať, resp. delegitimizovať samotnú príčinu demonštrácií. Obvyklým spôsobom je označenie demonštrantov za fašistov, banditov, platených provokatérov a podobne.

K téme:
Na Ukrajincoch vidieť radosť z víťazstva, ale aj smútok a únavu
Ukrajina je na rázcestí a my jej musíme pomôcť
Viac článkov na tému Ukrajiny

Čarovné na tom je, že každá strana má trochu pravdu. Celý svet videl veľký portrét Stepana Banderu na kyjevskom Majdane a pravidelne sme mohli čítať v poľských médiách pobúrené články o zodpovednosti tohto muža a ním vedenej Ukrajinskej povstaleckej armády za vyvražďovanie tisícov Poliakov na východnej Ukrajine počas druhej svetovej vojny. A majú pravdu. Samozrejme existuje aj ukrajinská verzia hlásaná okrem iného v súčasnosti vládnou stranou Svoboda Oleha Ťahnaboka. V dejinách však nič nie je jednoduché a jasné a ani označenie Banderu za fašistu takým nie je. Na druhej strane sú ruskí komunisti na východnej Ukrajine, ak to nie sú komunisti, tak sú to radikálni nacionalisti. Závisí od média, ktoré si otvoríte. Aj toto je sčasti pravda. Pri obidvoch platí to, že im a ich ďalším spoluobčanom to neodoberá právo demonštrovať a vyjadrovať svoj názor, a rovnako neznamená, že to, za čo demonštrujú, nie je oprávnené.

3. Tajné služby a organizácia protestov

Protesty na juhovýchode Ukrajiny a na Kryme organizujú ruskí špióni. Toto tvrdenie bude sčasti pravdivé. Keby to nerobili, asi by to neboli tajné služby a nerobili by si dobre svoju prácu. To isté platí o západných tajných službách. Ak by aspoň trochu neorganizovali Majdan a ďalšie majdany v regiónoch Ukrajiny, tak by si nerobili svoju prácu. Prešiel som kyjevský Majdan mnoho krát a ak pri jeho organizácii nepomáhali profesionáli, tak musím vzdať hold géniu ukrajinského národa za organizačné schopnosti. Všetko fungovalo bezchybne. Stany, jedlo, program, obrana. Až príliš.

Tým nechcem povedať, že tam nebolo mnoho ľudí, ktorí chceli lepšiu Ukrajinu a za ňu tam stáli. Oni tam boli. No s nimi, rovnako ako na demonštráciách, ktoré sa konajú na juhovýchode Ukrajiny dnes, tam boli platení profesionáli, ktorý zabezpečovali, aby to fungovalo.

"Zaiste, na Ukrajine sú proruskí a proeurópski politici, ale svoje pozície opustia a zaujmú úplne opačné hneď, ako sa im to bude zdať výhodné."

4. Násilie

Nechcem tu diskutovať o tom, kto boli záhadní ostreľovači v uliciach Kyjeva v dňoch vrcholiacej krízy, ani kto začal vtedy boje. To nechám na konšpirátorov alebo na tých, čo majú skutočné informácie. Všetci sa ale zhodneme, že policajné násilie je neakceptovateľné rovnako, ako násilie zo strany davu. Násilie treba odsúdiť ako celok. Keď demonštranti 19. januára 2014 napadli milíciu okolo parlamentu, bolo to rovnako odsúdeniahodné, ako keď o pár dní neskôr bezpečnostné zložky zneužili svoje právomoci a ponižovali zajatých demonštrantov. Ak jedno nezákonné násilie ospravedlňujeme, sme odsúdení nato, aby sme si násilie v uliciach zopakovali v ešte horšej forme. Kyjev má s tým bohaté skúsenosti.

Dnes je všetko naopak. Polícia zasahuje proti davu v Odesse, Charkove, Dnepropetrovsku, ktorý je naladený proti súčasnej kyjevskej vláde. Opäť sú zranení. Samozrejme je dôležité sa pýtať aj na legálnosť týchto zásahov. Nepochybujem, že minimálne niektoré z nich boli oprávnené rovnako, ako boli oprávnené niektoré v Kyjeve a iných mestách za vlády prezidenta Janukoviča. Problémom je, že dnes sa médiá nepýtajú, či išlo o zákonné zásahy. Dnes je to iba zásah proti proruským banditom a to sú nepriatelia bez práva demonštrovať.

Kyjevská vláda bez kompromisu stratí podporu

Vybral som iba tieto štyri body s cieľom primäť tých, čo hovoria na Slovensku o Ukrajine, ku kritickému mysleniu, k starostlivému zvažovaniu, čo je pravda. Za tie mesiace, čo som tu, mi Ukrajina a jej ľudia prirástli k srdcu. Keď dnes vidím, že ich spoločnosť trhá politika a médiá na kusy, smútim.

"Kyjevské ulice ovládli milovníci ukrajinskej Ukrajiny a používatelia ruského jazyka, ktorým stále na uliciach hovorí minimálne polovica Kyjevčanov, sú verejne napádaní a zosmiešňovaní."

Ukrajina má za sebou veľkú a tŕnistú minulosť. Jej dôsledkom je, že Ukrajinci sú nielen Ukrajincami, ale aj Malorusmi, t.j. národom, z ktorého vzišlo tak biele, ako aj veľké Rusko, teda dnešní susedia Ukrajiny na severe a východe. Ako takí sú Ukrajinci dedičmi nielen svojej vlastnej kultúry, ale aj ruskej kultúry a jazyka. Takúto Ukrajinu som spoznal a zamiloval si. Dnes kyjevské ulice ovládli milovníci ukrajinskej Ukrajiny a používatelia ruského jazyka, ktorým stále na uliciach hovorí minimálne polovica Kyjevčanov, sú verejne napádaní a zosmiešňovaní. Ešte to nie je masový fenomén, ale môže sa ním stať.

Ukrajina potrebuje kompromis. Kyjevská vláda sa dnes tvári ako víťaz a tak uplatňuje aj svoju moc voči polovici národa, voči rusky hovoriacim Ukrajincom. Taká vláda sotva môže pretrvať a to nie z dôvodu, že ide o neústavnú vládu, ale z dôvodu, že stráca podporu v uliciach. Pravda, voľby sa dajú sfalšovať, resp. nič nevyriešia. Čestné voľby na Ukrajine neboli a zatiaľ som nestretol nikoho, kto verí v čestné voľby v tomto či nasledujúcich rokoch. Ak by aj čestné boli, iba potvrdia rozdelenie krajiny a to, že vládnuť sa v Kyjeve nedá inak, iba kompromisne v širokej koalícii, akokoľvek to bude ťažké.

Návrat ku kompromisu bude nutný, ako základ by mohol poslúžiť februárový kompromis sprostredkovaný ministrami zahraničných vecí Poľska, Francúzska a Nemecka a ruským ombudsmanom medzi opozíciou a prezidentom Janukovičom. Je to zlý kompromis, ale zatiaľ nemáme nič lepšie.

Michal Považan
Autor niekoľko rokov pracoval v mimovládnom sektore, v súčasnosti pôsobí na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.

Ilustračné foto: flickr.com (Ivan Bandura, Sasha Maksymenko, licencia CC)

Kategórie: Cirkev, Médiá

Aliancia za rodinu ide do referenda o ochrane rodiny

6. marec 2014 - 17:03

Tags: 

Categories: 

Aliancia za rodinu dnes na tlačovej konferencii ohlásila spustenie občianskej petície za referendum o ochrane rodiny.

Referendové otázky sa majú týkať definície manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy, tiež práva dieťaťa vyrastať v rodine s otcom a mamou. Medzi otázky bude patriť aj ochrana výnimočnosti manželstva pred tým, aby boli iné formy spolužitia postavené na jeho úroveň a ochrana detí pred nevhodnou sexuálnou výchovou na školách. K týmto bodom možno pribudne aj piata otázka týkajúca sa sociálnej situácie rodín.

"Vo väčšine krajín to začalo zavedením registrovaných partnerstiev, potom rozširovaním ich práv na úroveň manželstva, následne adopciou detí. Preto nevyhnutne potrebujeme už teraz chrániť záujem detí."

V súčasnosti podaný návrh novely Ústavy SR o definícii manželstva z iniciatívy KDH považuje Aliancia za dobrý krok, ale je podľa nej nedostatočný, pretože nebráni prijatiu inštitútu registrovaného partnerstva. Ako uviedol hovorca Aliancie Peter Kremský: „Vo väčšine krajín, ktoré už prehrali svoj boj o výnimočnosť manželstva, to začalo postupne - najskôr zavedením registrovaných partnerstiev, potom rozširovaním ich práv na úroveň manželstva, následne adopciou detí. Preto nevyhnutne potrebujeme už teraz chrániť záujem detí pri osvojení a to právom vyrastať v rodine s otcom a mamou, taktiež chrániť deti pred nevhodnou sexuálnou výchovou na školách.“

Ďalší z hovorcov Aliancie Anton Chromík spomenul príklad z Chorvátska, kde koncom minulého roka úspešne prebehlo referendum o ústavnej definícii manželstva ako zväzku muža a ženy, no dva týždne po vyhlásení jeho výsledkov chorvátska vláda schválila zákon o registrovaných partnerstvách homosexuálov. Podľa Chromíka je potrebné vnímať to ako aktuálne aj pre Slovensko, keďže v NR SR boli už dva krát podané návrhy na uzákonenie registrovaných partnerstiev a ďalej narastá medzinárodný tlak na ich prijatie. Doplnil pri tom fakt, že podľa medzinárodných prieskumov patrí Slovensko medzi krajiny, kde sa homosexuáli najmenej boja prezentovať svoju orientáciu a mali by vyrastať slobodne. Na otázku, ako registrované partnerstvá ohrozujú rodinu, odpovedal pripodobnením k bronzu a zlatu – ak im spoločnosť prisúdi rovnakú hodnotu, zlato stratí svoju výnimočnosť a ľudia mu prestanú veriť. Pripomenul tiež, že už existuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého krajina uznávajúca registrované partnerstvá musí takýmto zväzkom prisúdiť aj právo adopcie detí.

K téme:
KDH žiada ústavnú definíciu manželstva
Návrh KDH o ústavnej definícii manželstva chce Aliancia za rodinu rozšíriť

Anna Verešová z organizácie Áno pre život, ktorá sa 16 rokov venuje rodinám v núdzi, ocenila, že od začiatku aktivít Aliancie sa v spoločnosti o niečo viac diskutuje o problémoch rodiny, no tá je stále akoby mimo diania. Pripomenula, že pri rôznych zákonných iniciatívach vo veci rodiny sa neberie ohľad na názory kompetentných. Na záver zdôraznila, že referendum môže zmeniť Slovensko a poprosila verejnosť o podporu a angažovanosť v tejto veci. „Je to naše spoločné dielo a iba spoločnými silami je možné ho uskutočniť.“

Zber podpisov spustí Aliancia hneď po nevyhnutných prípravách, malo by to byť v priebehu najbližších mesiacov. Na vyhlásenie referenda je potrebných 350 tisíc podpisov.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

Revolúcia v manželstve – z Ríma?

6. marec 2014 - 9:03

Categories: 

sobotu uverejnili najdôležitejšie talianske konzervatívne noviny Il Foglio úplný text dlhého úvodného príhovoru, ktorý predniesol kardinál Walter Kasper vo Vatikáne na Konzistóriu zameranom na rodinu, prípravnému stretnutiu k Mimoriadnej synode o rodine, ktorá sa uskutoční 5. - 19. októbra v Ríme.

Text je k dispozícii stále len v taliančine (hoci niektoré významné pasáže sú už aj v angličtine). Dlho to však nepotrvá, pretože dobrý kardinál „položil otázky“, ako sám povedal, veľmi kontroverzné otázky o pastoračnom prístupe k rozvedeným a znovu zosobášeným katolíkom, zvlášť či môžu byť znovu pripustení k prijímaniu.

Prednáška nemala zostať utajená – vlastne mala byť uverejnená v knižnej forme, pravdepodobne aj s inými materiálmi. No keď sa objavila takto náhle a so zdanlivo revolučnými návrhmi pochádzajúcimi zo starovekej praxe, určite sa z nej v nadchádzajúcich mesiacoch stane horúca téma. Niektorí komentátori už hovoria, že ak Cirkev nepovolí rozvedeným a znovu zosobášeným pristupovať k prijímaniu teraz, budeme tu mať ďalšie obdobie šoku a hnevu, podobne ako tomu bolo v roku 1968 po zverejnení encykliky Pavla VI. Humanae vitae, ktorá znovupotvrdila kresťanskú náuku o antikoncepcii.

Kasperove otázky k prístupe k rozvedeným a znovu zosobášeným

To vytvára v nejednej oblasti nemalý zmätok. Kasperov text je opatrný a skusmý – aj keď sa zdá, že ukazuje revolučným smerom. Hlási sa k Ježišovmu zákazu rozvodu, pričom zároveň skúša riešiť niečo, čo sa stalo ťažkým moderným problémom.

"Kasperov text je opatrný a skusmý – aj keď sa zdá, že ukazuje revolučným smerom. Hlási sa k Ježišovmu zákazu rozvodu, pričom zároveň skúša riešiť niečo, čo sa stalo ťažkým moderným problémom."

Takmer každý katolík dnes pozná niekoho, kto sa nachádza v neusporiadaných manželských okolnostiach. Rozvod je až príliš častý, dokonca aj medzi praktizujúcimi katolíkmi, a – vzhľadom na sexuálne šialenstvo a ekonomické či kultúrne tlaky moderných spoločností – nie je vždy chybou jednej zo strán. Preto aj viacerí pápeži – Ján Pavol II., Benedikt XVI., a teraz František – povzbudzujú k hľadaniu pastoračných riešení. Hovorca Vatikánu páter Federico Lombardi povedal, že Kasperovo uvažovanie je v súlade s pápežovým.

Napriek tomu sa však zdá, akoby sa táto prednáška snažila o niečo, čo sa aspoň na povrchu zdá byť protirečením. Kasper hovorí o potrebe „zmeny paradigmy“, podľa ktorej by sa Cirkev mala stať milosrdným Samaritánom pre tých, čo s plačom prosia o úľavu. No v tej istej pasáži sa hlási k nerozlučnosti manželstva, ktorú „nemožno opustiť či zrušiť odvolávaním sa na povrchné chápanie lacného milosrdenstva.”

Našu situáciu prirovnáva k situácii na 2. vatikánskom koncile, keď dogmatické princípy akoby bránili určitým činom, ale koncilu sa predsa len podarilo „otvoriť dvere“. Napriek poplachu, ktorý by toto prirovnanie mohlo vyvolať u niektorých ľudí, skusmo ponúka dve možnosti takéhoto „otvorenia“.


Kardinál Walter Kasper

Dve cesty - zjednodušenie nulitnosti a pokánie

Prvé by sa dalo chápať ako zjednodušenie a zosobnenie procesu anulovania manželstva. Miesto aby šlo o formálny kánonický proces, „biskup by mohol zveriť túto úlohu kňazovi s duchovnými a pastoračnými skúsenosťami penitenciára či biskupského vikára.“ Mohlo by sa predpokladať, že on bude poznať osobu a situáciu lepšie, a tým by sa vyhol ťažkopádnosti neosobnejšieho procesu. Niektorí kánonickí právnici sa už pýtali, ako by to mohlo fungovať v praxi, ale minimálne teoreticky v zásade nejde o nič viac než o úpravu existujúceho chápania, že manželstvo môže byť za určitých podmienok posúdené ako nulitné.

Druhé, revolučnejšie „otvorenie“ ponúka po období pokánia „nie druhé manželstvo, ale stôl spásy, a to účasťou na prijímaní.”

Tu argumentácia stráca na jasnosti a potrebuje ďalšie vysvetlenie. Roberto de Mattei, historik, ktorý písal aj pre The Catholic Thing, odpovedal v Il Foglio ten istý deň, ako sa objavil Kasperov text, že kardinál nemôže zrušiť dejiny a náuku „bezohľadnou revolúciou v kultúre a v praxi.“

Ťažko povedať, či Kasper navrhuje práve toto – aj keď de Mattei je veľmi bystrá hlava a zdá sa, že na jeho slovách niečo je. Kardinál správne dodáva, že pokánie za určitých okolností by malo viesť k spovedi. Potiaľto je to bez výhrad. Potom však uvádza zoznam piatich podmienok a ako vyvrcholenie pripája návrat k prijímaniu pre človeka:

  1. ak oľutuje svoje zlyhanie v prvom manželstve,
  2. ak vyjasnil svoje záväzky z prvého manželstva, ak je definitívne vylúčené, že sa môže vrátiť späť,
  3. ak nemôže bez ďalších škôd opustiť zodpovednosti, ktoré vzal na seba s novým občianskym manželstvom,
  4. ak napriek tomu robí, čo môže, aby prežíval možnosti druhého manželstva na základe viery a vychovával svoje deti vo viere,
  5. ak túži po sviatostiach ako po zdroji sily vo svojej situácii, mali by sme či môžeme mu po období, keď sa vydal novým smerom, po období „metanoie“, odopierať sviatosť zmierenia a následne aj sviatosť oltárnu?
Aby to nebol ďalší výstrel na ohrozenú sviatosť

Kardinál Kasper tvrdí, že by nešlo o masové riešenie, ale uplatňovalo by sa len pri niekoľkých ľuďoch v zlej situácii, ktorí sviatosti naozaj chcú. A svoj skusmý návrh podporuje príkladmi z raných dejín Cirkvi – pravoslávni stále povoľujú rozvod a opätovné zosobášenie – ktoré by sa dali opatrne uplatniť. Niektorí odborníci popierajú, že by niekedy v ranej minulosti boli takéto prípady, až kým sa o mnoho stáročí neskôr v Byzantskej ríši neuvoľnili normy.

"V prvotnej Cirkvi bolo obdobie pokánia a dokonca aj druhé manželstvo malo kajúcny charakter, ale dokáže si niekto naozaj predstaviť, že budeme zavádzať túto kajúcnu prax?"

Na celú túto argumentačnú líniu som sa opýtal istého dôveryhodného kňaza. Ten prišiel s odlišnou „pastoračnou“ perspektívou:

Ako kňaz vo farnosti mám súcit s dobrými ľuďmi, ktorí sú či boli v zlom manželstve. Niektorí z nich sú hrdinskí až svätí – dokonca aj medzi tými, ktorí uzavreli druhé občianske manželstvo. Naozaj by som veľmi rád našiel spôsob, ako im pomôcť prijímať Eucharistiu a usporiadať ich situáciu, no nemyslím si, že by Kasperovo „riešenie“ mohlo fungovať. Viem, ako niektorí v prvotnej Cirkvi riešili druhé manželstvá, že tam bolo obdobie pokánia a že dokonca aj druhé manželstvo malo kajúcny charakter, ale dokáže si niekto naozaj predstaviť, že budeme zavádzať túto kajúcnu prax? Vie si niekto predstaviť, že bude prijatá? Ja nie. A so všetkou úctou, iba by sme tým vystrelili ďalšiu guľku na sviatosť, ktorá sa beztak už tacká pred kultúrnou popravčou čatou.  

Pripravme sa. V krátkej budúcnosti budeme počuť na túto tému ešte oveľa viac.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.)

Pôvodný text: A Revolution on Marriage – in Rome?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Kategórie: Cirkev, Médiá

R. Gumulák: Vďaka Pôstnej krabičke a podpore Slovákov meníme životy ugandských detí

5. marec 2014 - 12:56

Categories: 

Slovenská katolícka charita od roku 2012 prevádzkuje Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie pre deti s HIV. To, ako centrum funguje a čo Charita v Ugande robí, prezradí jej generálny sekretár Radovan Gumulák.

Hneď na začiatku môžeme povedať, kto to vlastne v spomínanom centre našiel svoje nové útočisko?

Do Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktoré sme otvorili v decembri 2012, sme od januára 2013 prijali dievčatká, ktoré sú, žiaľ, všetky HIV pozitívne a pre zákernú chorobu AIDS prišli o jedného alebo oboch rodičov. Ich rodina sa o ne už viac nedokázala postarať, preto sme im poskytli nové útočisko. Tento mesiac do centra prijmeme ďalšie tri dievčatá. Spolu ich tak bude už 23. Ďalších 53 detí z tých najchudobnejších rodín máme v našej materskej škôlke. Tento rok nasťahujeme do nového domu aj HIV pozitívnych chlapcov.

"V Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sme od januára 2013 prijali dievčatká, ktoré sú, žiaľ, všetky HIV pozitívne a pre AIDS prišli o jedného alebo oboch rodičov. Tento mesiac ich bude už 23."

Ako ugandské deti vnímajú návštevu zo Slovenska?

Samozrejme každý beloch je pre nich niečo veľmi exotické. Po prvotnom chvíľkovom „obkukávaní“ sa osmelia a už vás chcú držať za ruku, hlavne tie menšie. Dvadsiatka dievčat nám po príchode predvádzala tradičné ugandské tance. Bez rozpakov či trémy a v dobrej nálade. Napriek ťažkostiam, s ktorými musia zápasiť tieto deti, mi väčšinu času, ktorý som strávil v Ugande, ani nenapadlo, že sú tak vážne choré. Majú radi hudbu a tak v centre často počuť spev, bubnovanie, piskot píšťalky a detský smiech.

Samozrejme sú aj dni, kedy niektoré z detí dostanú vysoké horúčky a zachváti ich malária. Naši zdravotníci im ihneď nasadia antimalariká a príznaky choroby sa za pár dní stratia. Vždy, keď niektoré z našich detí ochorie, cítim určitú bezmocnosť, keď vidím ako trpí. Predsa ich imunita je následkom infekcie HIV oslabená, takže ľahšie podliehajú rôznym infekciám. Väčšine z nich sa však od príchodu do centra výrazne zlepšil ich zdravotný stav. Obavy mám iba o Nancy a Annu, ktoré sú veľmi chudé a chorľavé. Ich príbuzní sa o nich veľmi nestarali a tak deti nedostávali pravidelne jesť a nebrali ani lieky proti HIV. U nás v Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sme jedna veľká rodina a je až obdivuhodné ako tie decká spolu dobre vychádzajú a navzájom si pomáhajú. Naše centrum sa vďaka darcom zo Slovenska stalo miestom, kde môžeme urobiť život týchto detí o niečo šťastnejším napriek tomu, že ich život nebol a pre HIV zrejme ani nebude jednoduchý.

Kde konkrétne sa centrum nachádza a čo im v ňom poskytujete?

Slovenská katolícka charita otvorila centrum v dedinke Unna, ktorá leží len pár kilometrov od hraníc s Južným Sudánom. Ide o chudobnú oblasť, kde nepôsobí veľa mimovládnych organizácií zo zahraničia, ktoré by miestnym mohli pomôcť.

"Každý beloch je pre nich niečo veľmi exotické. Po prvotnom chvíľkovom 'obkukávaní' sa osmelia a už vás chcú držať za ruku, hlavne tie menšie."

Deťom poskytujeme ubytovanie, stravu, základnú zdravotnú starostlivosť a o ich denný program sa starajú zamestnanci centra, ale aj dobrovoľníci zo Slovenska. V súčasnosti je tam už po druhýkrát učiteľka angličtiny Janka Čížová a hľadáme dobrovoľníka, ktorý ju od mája nahradí.

Na čo sa musí taký dobrovoľník v Ugande pripraviť?

Dobrovoľník u nás musí byť pripravený na ťažké podmienky, horúčavy, nepohodlie a hlavne nesmie mať strach z HIV pozitívnych detí a malárie. Máme veľa záujemcov o dobrovoľníctvo, najmä z radov mladých ľudí, ktorí sa na to pozerajú trochu idealisticky. Ich predstava je, že budú pomáhať detičkám v Afrike, málo však vedia o tvrdých podmienkach a ťažkom živote v subsaharskej Afrike. Človek nesmie mať strach zo samoty, byť sám so sebou, zvyknúť si na istý stereotyp stravy, neustálu horúčavu, ktorá nás Európanov môže vyčerpávať najmä prvé mesiace pobytu. Tiež musí ísť zavčasu spať lebo nie je elektrina. U nás na Slovensku sme zvyknutí zostať ešte hore, pozerať televízor. Ja som mal najväčší problém s hmyzom. Komárov je tam naozaj požehnane.


Dievčatá v centre, ktoré v Ugande postavila SKCH, sa pripravujú do školy a škôlky.


Napriek tomu, že dievčatá sú HIV pozitívne, v centre sa neustále ozýva smiech.


Viac ako 50 detí z okolia navštevuje našu škôlku. Fotografia zachytáva hodinu angličtiny.


Okrem školy a hier majú deti v centre aj svoje povinnosti

Ako vyzerá bežný denný program dievčat?

Dievčatá majú od pondelka do piatku budíček ráno o šiestej, potom nasleduje hygiena a ranná dávka liekov, ktoré pre ne pripravia naši zdravotnícki pracovníci. Potom idú na raňajky a po krátkej modlitbe odchádzajú spoločne do školy, ktorá je tri km od nášho centra. Okolo jednej, pol druhej prichádzajú na obed. Prváci a druháci po obede už ostávajú doma, staršie žiačky idú naspäť do školy a domov sa vracajú až okolo pol šiestej večer. Podvečer majú ešte nejaké menšie povinnosti, aby získali pracovné návyky. Následne dostanú večernú dávku liekov a večeru, po večernej hygiene sa dievčatá pripravia na nasledujúci deň v škole a ide sa spať.

"Život dievčat sa už po pár mesiacoch od prijatia výrazne zmenil a zlepšil sa ich zdravotný stav. Viaceré z nich, keď k nám prišli, mali tuberkulózu, rôzne zápalové a infekčné ochorenia. Vďaka pravidelnej strave a antiretrovirálnej liečbe sa im zlepšila imunita."

Ako deň trávia mladšie deti, ktoré ešte nechodia do školy?

Vďaka centru sme v Ugande postavili aj škôlku, ktorú v súčasnosti navštevuje 53 detí z okolia, prevažne z dedinky Unna. Počas školského roka sa im každý deň venujú dve učiteľky. Okrem hier sa deti učia abecedu, počítať, kresliť a základy angličtiny, ktorá je jedným z úradných jazykov. Ďalším prínosom škôlky je, že rodičia sa môžu venovať práci a nemusia sa strachovať, čo robia ich deti, keďže pred postavením škôlky boli mnohé počas dňa bez dozoru. Tento projekt sa mi veľmi páči, pretože je perfektným prepojením komunity a nášho centra a deťom veľmi veľa dáva.

Čo dievčatá robia cez víkend, keď nejdú do školy?

Program je o niečo voľnejší, dievčatá vstávajú neskôr, ale raňajší rituál s liekmi, raňajkami a modlitbou ostáva zachovaný. Len sa nejde do školy, ale v sobotu si dievčatá perú každá svoje veci a tiež školskú uniformu, pomáhajú v kuchyni, učia sa angličtinu s Jankou, ale majú aj viac voľna.

Pracovníčka SKCH Margita Kačányiová zodpovedná za stavbu Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie a Julia na konci školského roka.


Dievčatá boli už po pár mesiacoch ako jedna veľká rodina.

Badať zmeny na životoch dievčat odkedy bývajú vo vašom centre?

Ako som už spomínal, život dievčat sa už po pár mesiacoch od prijatia výrazne zmenil a zlepšil sa ich zdravotný stav. Viaceré z nich, keď k nám prišli, mali tuberkulózu, rôzne zápalové a infekčné ochorenia. Vďaka pravidelnej strave a antiretrovirálnej liečbe sa im zlepšila imunita. O ich zdravie sa starajú dvaja zdravotníci. Každé tri mesiace chodia na krvné testy, aby sme vedeli ako sú na tom s počtom imunitných buniek. Ak im prudko klesnú, vieme, že je zle. Uganda poskytuje lieky na HIV zadarmo, čo je úžasné, lebo nie všade je to tak a liečba je veľmi drahá.

"Sú to siroty, doma boli odstrkované a nie vždy sa k nim príbuzní správali prívetivo. Občas zažívajú krušné chvíle aj od svojich spolužiakov, ktorí sa im posmievajú kvôli tomu, že sú HIV pozitívne."

Decká sa výrazne zlepšili aj v škole. Kým žili u príbuzných, mnohé z nich ani nechodili do školy. Jedna z nich, Cecília, sa dostala prvý krát do školy ako 12-ročná. Samozrejme musela ísť do prvého ročníka. Sú to siroty, doma boli odstrkované a nie vždy sa k nim príbuzní správali prívetivo. Občas zažívajú krušné chvíle aj od svojich spolužiakov, ktorí sa im posmievajú kvôli tomu, že sú HIV pozitívne. Sú ešte malé a nechápu úplne všetko, čo s tým súvisí. Snažíme sa im to postupne vysvetľovať a pripravovať ich na život s istými obmedzeniami, ktoré súvisia s týmto ochorením. Je to zložité najmä pre tie, ktoré sú momentálne v puberte. Stále sa nám nedarí nájsť dobrého psychológa, ktorý by sa im pravidelne venoval v ich rodnom jazyku. Problémom je, že anglicky vedia len základy a psychológ musí ovládať kmeňový jazyk.

Financovať takéto centrum určite nie je jednoduché. Odkiaľ na to čerpáte finančné prostriedky?

Všetka naša pomoc Ugande je iba vďaka štedrosti slovenských darcov, keďže naše Ministerstvo zahraničných vecí nezaradilo Ugandu medzi krajiny, ktorým poskytuje Slovenská republika rozvojovú pomoc. Preto sme aj tento rok našu kampaň „Pôstna krabička pre Afriku“ zamerali na naše projekty v Ugande. Našťastie sa ukázalo, že ľuďom na Slovensku osud tých, ktorých trápi hlad, chudoba či choroby, nie je ľahostajný, o čom nás presviedča ich záujem o našu prácu a ochota pomôcť. Keď sme robili „Pôstnu krabičku pre Afriku“ prvý krát, mali sme obavy, ako to celé dopadne. Teraz s odstupom 3 rokov môžem povedať, že vidím v tom istú prozreteľnosť, že sa to dielo celé podarilo a že práve Slováci pomáhajú týmto chorým deťom na severe Ugandy.

"Keď sme robili Pôstnu krabičku pre Afriku prvý krát, mali sme obavy. S odstupom 3 rokov v tom vidím istú prozreteľnosť, že sa to dielo celé podarilo a že práve Slováci pomáhajú týmto chorým deťom na severe Ugandy."

Ak sa nemýlim, výnos zo zbierky Pôstna krabička smeroval do Ugandy aj minulý rok. Kde sa vďaka nej podarilo za ten čas centrum posunúť?

SKCH vďaka kampani minulý rok postavila jedáleň, kaplnku, začala budovať dom pre chlapcov a pre deti z okolia zriadila škôlku. Navyše sme s Úradom vlády SR zriadili počítačovú učebňu na základnej škole v dedinke Unna, neďaleko centra. Najdôležitejšie však je, že do centra prišli prvé deti a počas minulého roka tak naplnilo svoju podstatu a stalo sa novým domovom detí s HIV. Takže to bol naozaj pestrý rok a našim darcom ďakujem, že nám to všetko umožnili.

Minulý rok sa v Ugande podarilo rozbehnúť aj projekt Adopcia na diaľku®.

Hoci sa školné v Ugande nepohybuje v závratných výškach, stále je množstvo rodín, ktoré si z rôznych, najčastejšie z finančných, dôvodov jednoducho takýto „luxus“ ako je pre nich poslať deti do školy, nemôžu dovoliť. Preto sme veľmi radi, že centrum sa stalo partnerom dlhoročného projektu Adopcia na diaľku®, vďaka čomu adoptívni rodičia zo Slovenska prispievajú 100 deťom z najchudobnejších rodín, aby mohli študovať.

Približne koľkým deťom SKCH vďaka svojim projektom v Ugande pomáha?

Dnes vďaka centru, Adopcii na diaľku a škôlke pomáhame už 176 deťom. Pracujeme na tom, aby sme mohli čo najskôr do centra prijať aj chlapcov a hľadáme spôsob, ako našu pomoc ešte zintenzívniť.

Jedným zo symbolov pôstneho obdobia sa pomaly stáva aj spomínaná malá pôstna krabička. Mohli by ste túto aktivitu ešte viac priblížiť?

Pôstna krabička pre Afriku je verejná zbierka Slovenskej katolíckej charity, ktorou sa snaží upozorniť na problémy v subsaharskej Afrike, aktuálne najmä v Ugande, a prispieť k ich riešeniu. Aby Charita mohla vo svojej práci efektívne pokračovať, do viac ako 600 farností rozposlala 40-tisíc malých pôstnych krabičiek s informáciami o svojich aktivitách. Krabička informuje, ale ja zároveň pokladničkou na pôstne obdobie, počas ktorého do nej ľudia môžu zbierať svoje pôstne dary. Tie nám následne pošlú a mi ich premeníme na konkrétnu pomoc deťom, o ktorej som doteraz hovoril.

"Prispieť sa dá aj online prostredníctvom našej stránky www.postnakrabicka.sk alebo aj zaslaním darcovskej sms v tvare DMS medzera CHARITA na číslo 877. Jej cena je 2 eurá."

A čo dievčatko, ktoré sa na nás z Pôstnej krabičky usmieva tento rok?

Tvárou kampane je len šesť ročná Jamila, ktorá do Centra Nepoškvrneného Srdca Panny Márie prišla v máji 2013 veľmi zoslabnutá. Okrem vírusu HIV ju trápil aj chronický kašeľ. Lekári okamžite nasadili ARV liečbu a lieky proti TBC. Jamila žila len s babičkou, tá má však vyše 80 rokov, a preto sa o ňu nedokázala dobre postarať a pravidelne s ňou chodiť k lekárovi. Dnes Jamila chodí do škôlky a patrí k jedným z najživších dievčat v centre. Babičku navštevuje pravidelne cez prázdniny a pomaly sa pripravuje na nástup do školy.

Ako sa ľudia môžu do zbierky zapojiť?

Ako som už spomínal, počas pôstu si do pôstnej krabičky môžu odkladať pôstne dary a na konci pôstu ich poslať na náš účet 4008058424/7500 v ČSOB, v.s. 174. Prispieť sa dá aj online prostredníctvom našej stránky www.postnakrabicka.sk alebo aj zaslaním darcovskej sms v tvare DMS medzera CHARITA na číslo 877. Jej cena je 2 eurá. Určite si pozrite našu stránku, nájdete tam všetky potrebné informácie.

Rád by som využil možnosť a všetkým ľuďom, ktorí sa zapojili do našej kampane v minulosti, alebo sa zapoja počas tohoročného pôstneho obdobia zo srdca vyjadril veľkú vďaku. Naše centrum sa vďaka vám stalo miestom naplneným radosťou detí a vaše modlitby, obety a finančné dary menia ich životy.

Lukáš Melicher

Foto: Slovenská katolícka charita

Postoy.sk je mediálnym partnerom projektu Pôstna krabička pre Afriku.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Kardinál Turkson: Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, hrozí ich dezinterpretácia

4. marec 2014 - 19:06

Tags: 

Categories: 

Mnoho ľudí rozpráva o ľudských právach. Veľmi správne upozorňujú na ich porušovanie. Veľmi správne deklarujú, že ľudské práva musia byť chránené. Veľmi správne sa snažia o to, aby ľudské práva boli podporované. Položme si však otázku, čo sú to ľudské práva, o ktorých teraz hovoríme?

Aby sme celú vec správne pochopili, pripomeňme si, čo v roku 1948 viedlo Organizáciu spojených národov k tomu, aby vydala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv.

V čase zakladania Organizácie spojených národov (1945) Druhá svetová vojna ešte nedosiahla svoj koniec. V niektorých oblastiach boje stále pokračovali. Autori návrhu Všeobecnej deklarácie si boli veľmi dobre vedomí obrovského množstva porušovaní ľudských práv, ku ktorému dochádzalo predovšetkým počas dvoch svetových vojen. Členské štáty sa zhodli na tom, že bezohľadná neúcta a pohŕdanie ľudskými právami vyústilo do skutkov, ktoré pobúrili svedomie ľudstva.

Spojené národy chceli preto dosiahnuť odvážnu dohodu: konsenzuálny dokument, ktorý by pre celý svet vyhlásil hodnoty spoločné celému ľudstvu. A tak onedlho po zrode Spojených národov ich členské štáty vydali “Všeobecnú deklaráciu” ako “spoločný štandard, ktorý majú dosiahnuť všetci ľudia a všetky národy.”

Chcem upriamiť vašu pozornosť na slová “spoločný štandard, ktorý treba dosiahnuť”. Tento text obsahoval túžbu, ktorá mala byť vlastná každej osobe a každému členovi spoločnosti.

"Vaše a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha."

Čo máme na mysli, keď hovoríme o tejto túžbe? Po čom by malo ľudstvo túžiť? Namiesto čítania zoznamu práv a slobôd vás chcem pozvať k tomu, aby sme zamysleli, na čom sú tieto práva a slobody založené.

Prvá veta v preambule Všeobecnej deklarácie hovorí: “Uznanie vnútornej dôstojnosti a rovnakých, neodcudziteľných práv všetkých členov ľudskej rodiny, je základom slobody, spravodlivosti a pokoja vo svete.” Čiže základom, východiskom, substrátom ľudských práv a slobôd je “vnútorná dôstojnosť ľudskej osoby”.

Dôstojnosť možno na prvom mieste vnímať a chápať rozumom. Nenachádza sa v ľudskej vôli, ani v realite štátu, či vo verejnej správe. Nachádzame ju v samotnej ľudskej osobe a v Bohu, stvoriteľovi človeka. Filozof Jacques Maritain, ktorý pomáhal zostavovať návrh Všeobecnej deklarácie, túto skutočnosť vyjadril veľmi výstižne, keď povedal:

“Hodnota osoby, jej sloboda a jej práva vychádzajú z poriadku prirodzene posvätných vecí, ktoré na sebe nesú pečať Otca všetkého Bytia a ktoré v ňom majú cieľ svojho pohybu. Osobe je vlastná absolútna dôstojnosť, pretože je v priamom vzťahu s Absolútnom, a len v ňom dokáže nájsť svoje konečné naplnenie.”

Toto je naozaj podstatné. Vaše ľudské práva a moje ľudské práva nezávisia od vôle druhých ľudí. Ľudské práva vyplývajú z našej dôstojnosti, pretože sme stvorení na obraz a podobu Boha. Nemalo by nás preto prekvapovať, že Katolícka Cirkev pravidelne opakuje a potvrdzuje, že vnútorná dôstojnosť osoby je základom ľudských práv, predovšetkým práva na život - od počatia po prirodzenú smrť, ktoré je prvým z ľudských práv a zároveň podmienkou pre všetky ostatné práva osoby.

“Dôstojnosť ľudskej osoby a spoločné dobro stoja nad pohodlím jednotlivcov, ktorí sa nechcú vzdať svojich privilégií,” učí pápež František. “Keď sú ohrozené tieto hodnoty, je potrebný hlas proroka.” Cirkev je preto rozhodným partnerom v úsilí o uskutočňovanie ľudských práv.

Kritériá ľudských práv

V Kompendiu Sociálnej náuky Cirkvi sú ľudské práva opísané ako univerzálne, nescudziteľné a neporušiteľné. Ľudské práva majú tieto tri vlastnosti - nie na základe ľudského určenia alebo všeobecného demokratického súhlasu. Vyrastajú z hlboko položeného “základného kameňa” ľudskej dôstojnosti pochádzajúcej od Boha.

Pri svojej návšteve Generálneho zhromaždenia Spojených národov v roku 2008 pápež Benedikt XVI. zdôraznil túto pravdu. Poukázal na to, ako sa pojem ľudských práv rozšíril v bežnom jazyku a v etickom substráte medzinárodných vzťahov. Zároveň však varoval pred ideológiou relativizmu. Relativizmus vytŕha tieto práva z ich riadneho kontextu, pretože sa snaží tvrdiť, že sa nezakladajú na prirodzenom zákone vloženom do našich sŕdc, a teda nie sú prítomné vo všetkých kultúrach a civilizáciách.

"Ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád."

Takáto relativistická koncepcia limituje záber uplatňovania práv, pretože pripúšťa rozličné druhy ich významu a interpretácie, a popiera ich univerzalitu v mene rozličných kultúrnych, politických, spoločenských alebo náboženských postojov.

Lenže je to práve naopak: nemožno pripustiť, aby veľké množstvo názorov zatienilo základnú pravdu: práva sú univerzálne a takou je aj ľudská osoba, ktorá je ich subjektom. Skutočnosť, že existujú nemenné hodnoty spoločné celému ľudstvu, celkom jednoducho znamená, že ľudské práva sú dané. Sú spoločné všetkým ľuďom. Nezávisia na módach a spoločenských trendoch alebo na vôli vlád. V každodennom kontexte to znamená, že ich má každý; nik ich nemôže stratiť alebo niekam založiť; nemôžu byť legitímne popreté ani odstránené.

Pri príležitosti 60. výročia vyhlásenia Všeobecnej deklarácie ľudských práv Svätá stolica pri Organizácii Spojených národov v Ženeve upriamila pozornosť na ďalšiu skutočnosť, ktorá je zdrojom obáv: ideológie, ktoré sa snažia prepísať ľudské práva alebo vytvoriť nové. Ich navrhovatelia sa mýlia kvôli chybnej interpretácii tej skutočnosti, že základné práva možno vyjadriť rozličnými konkrétnymi spôsobmi v rozličných spoločenských a kultúrnych okolnostiach. “Zdravý realizmus” dokáže rozpoznať, že táto variácia je kompatibilná s univerzálnych charakterom základných práv a nedopustí bezbrehé rozširovanie práv podľa toho, kto si aké žiada:

Zdravý realizmus je preto základom ľudských práv, čiže rozpoznaním toho, čo je skutočné a vpísané do ľudskej osoby a do stvorenia. Keď dochádza k oddeleniu skutočnosti od toho, čo sa požaduje prostredníctvom snahy o takzvané “nové” ľudské práva, hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv - v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech.

"Hrozí tu nebezpečenstvo novej interpretácie prijatého slovníka ľudských práv - v mene podpory niekoho túžob a kritérií, ktoré sa však následne stanú zdrojom diskriminácie a nespravodlivosti a ovocím ideológií vytvorených pre vlastný prospech."

Cirkev je vážne znepokojená, keď ideológia konkrétnej skupiny jednotlivcov dokáže nejakým spôsobom vytvoriť nové ľudské právo. Jedným príkladom je snaha niektorých legitimizovať zabíjanie nenarodených detí prostredníctvom podpory tzv. “reprodukčných práv”, “reprodukčných služieb” a ďalších zaťažených termínov, ktoré len zakrývajú tragédiu potratu.

Eutanázia by tiež podľa niektorých mala byť ľudským právom - a nielen pre dospelých! Po prvýkrát v histórii, belgický parlament prijal vo februári 2014 princíp, že dokonca aj dieťa, bez dolného ohraničenia veku, môže požiadať, aby ho zabili a ukončili tak jeho utrpenie. “Tento zákon,” napísala Konferencia biskupov Belgicka, “otvára dvere pre rozšíreniu eutanázie na hendikepovaných, trpiacich demenciou, psychicky chorých a napokon aj na tých, ktorí sú unavení životom.” Jean Vanier, zakladateľ Archy, povedal, že je naliehavé znovu objaviť, ako poskytovať pomoc zraniteľným ľudom v našom okolí, aby sa naša spoločnosť mohla opäť nazývať “ľudskou spoločnosťou”.

Ďalším príkladom je používanie termínu “gender” v snahe naznačiť, že pohlavie nie je biologicky dané ako mužské a ženské, ale je len spoločenským konštruktom, či produktom toho, čo si jednotlivci myslia alebo čím sa cítia byť. Okrem toho, pokusy definovať tých, ktorí sa prejavujú homosexuálnym správaním ako ľudí, ktorí by mali byť “kategorizovaní” to zvláštnej skupiny v rámci ochrany ľudských práv, presahujú ochranu, ktorá je v Deklarácii ľudských práv garantovaná všetkým ľuďom. S tým súvisí aj návrh, že manželstvo by malo byť nanovo definované, aj napriek tomu, že manželstvo je - podľa svojej prirodzenosti - zväzkom jedného muža a jednej ženy, zameraným na ich vzájomnú lásku a rast ľudskej rodiny, ako to hovorí aj medzinárodné právo. Takéto pozície skresľujú realitu, pretože sa snažia prepísať ľudskú prirodzenosť, ktorá však nemôže byť prepísaná de natura.

Ako veľmi jasne povedal Francis kardinál George z Chicaga, "prirodzenosť manželstva nie je náboženskou otázkou. Manželstvo je vecou prirodzenosti. Kristus posväcuje manželstvo ako sviatosť pre pokrstených a dáva mu vážnosť, ktorá prekračuje jeho prirodzenosť; štát chráni manželstvo, pretože je nevyhnutné pre rodinu a spoločné dobro spoločnosti. Ale ani Cirkev, ani štát manželstvo nevynašli, a ani nemôžu zmeniť jeho prirodzenosť."

"Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého - každého, bez ohľadu na 'sexuálne odlišnosti', ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv."

Všimnite si, že Cirkev rozhodne bráni práva na život a telesnú bezpečnosť každého - každého, bez ohľadu na “sexuálne odlišnosti,” ktoré pociťuje. Cirkev to vníma ako vec najzákladnejších ľudských práv. Homosexuálne osoby “musia byť prijímané s rešpektom, súcitom a citlivosťou. Treba sa vyhnúť čo len náznaku ich nespravodlivej diskriminácie.”

Zároveň si s ľútosťou uvedomujeme nesúlad medzi homosexuálnym správaním a tým, čo chápeme ako normu pre Bohom danú ľudskú prirodzenosť. Dovoľte, aby som pripomenul, ako Pán zareagoval na to, keď sa ľudia pokúšali ukameňovať ženu na smrť kvôli cudzoložstvu. Najprv ochránil jej život a telesnú bezpečnosť; potom jej povedal: “Choď a viac nehreš” (Jn 8:1-11).

Náboženská sloboda

Dovoľte mi, aby som sa zameral na jedno základné právo, konkrétne na náboženskú slobodu.

Všeobecná deklarácia z roku 1948 uznávala slobodu náboženského vyznania ako jedno zo základných ľudských práv, ktoré vnútorne prináležia každej osobe. Píše sa v nej: každý má právo na slobodu zmýšľania, svedomia, a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie či vieru, a tiež slobodu, tak osobne ako aj v spoločenstve s druhými, tak na verejnosti ako aj v súkromí, vyznávať svoje náboženstvo alebo vieru prostredníctvom vyučovania, praktizovania, bohoslužobných úkonov a zachovávania predpisov.

"Právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého."

Dovoľte mi, aby som to zopakoval: právo na slobodu vierovyznania je neoddeliteľné od slobody myslenia a svedomia. Platí pre každého. Zahŕňa slobodu meniť vierovyznanie alebo vieru. Tiež zahŕňa slobodu vyznávať náboženstvo alebo vieru tak súkromne ako aj na verejnosti.

Neprešli ani dve desaťročia a otcovia Druhého vatikánskeho koncilu potvrdili tieto isté princípy v Dignitatis humanae, deklarácii o náboženskej slobode. Špecifikovali, že právo jednotlivcov a spoločenstiev na spoločenskú a občiansku slobodu v náboženských záležitostiach zahŕňa aj právo “nepodliehať nátlaku zo strany jednotlivcov či celých skupín, alebo akejkoľvek ľudskej moci - a to takým spôsobom, že nikto nesmie byť nútený konať proti svojim presvedčeniam, či už súkromne alebo verejne, či sám alebo v spojení s druhými, v rámci príslušných limitov.”

Len rok po vydaní dokumentu Dignitatis Humanae Generálne zhromaždenie OSN prijalo medzinárodnú dohodu o občianskych a politických právach (ICCPR). Našťastie, práve 18. článok tejto dohody znovu potvrdil a rozšíril článok o náboženskej slobode nachádzajúci sa už vo Všeobecnej deklarácii. Dohoda potvrdila, že:

- nik nesmie byť predmetom nátlaku, ktorý by obmedzoval slobodu vyznávať alebo prijímať vieru podľa vlastného výberu;
- sloboda vyznávať vlastné náboženstvo alebo vieru môže byť obmedzená len takými limitmi, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutne potrebné na ochranu verejnej bezpečnosti, poriadku, zdravia, mravnosti alebo základných práv a slobôd druhých; a
- štáty majú rešpektovať slobodu rodičov pri zabezpečovaní náboženskej a mravnej výchovy detí v zhode s ich vlastnými presvedčeniami

Okrem toho ICCPR tiež potvrdila právo menšín vyznávať a praktizovať vlastnú vieru.

V roku 1991 blahoslavený pápež Ján Pavol nazval náboženskú slobodu “prameňom a syntézou” všetkých základných ľudských práv. Náboženskú slobodu definoval ako “právo žiť v pravde podľa vlastnej viery a v zhode s transcendentnou dôstojnosťou svojej osoby.”

Súčasné výzvy pre náboženskú slobodu

Princíp náboženskej slobody je obsiahnutý v medzinárodnom zákone o ľudských právach. Jednou z najväčších tragédií dneška však je, že ho nedodržiavajú všetky krajiny a všetky vlády.

"V súčasnosti kresťania trpia prenasledovaním v najväčšom počte krajín sveta. Denne sú cieľom urážok a často žijú v strachu kvôli vlastnej viere v Krista, kvôli hľadaniu pravdy a požiadavke na rešpektovanie náboženskej slobody."

Pápež Benedikt upriamil pozornosť na túto závažnú situáciu vo svojom posolstve na Svetový deň mieru v roku 2011. Povedal, že v niektorých oblastiach sveta môže vyznávanie viery pre ľudí znamenať aj riziko ohrozenia vlastného života a osobnej slobody. V iných oblastiach zasa existujú jemnejšie, no sofistikovanejšie formy predsudkov a nepriateľstva voči veriacim a náboženským symbolom. V súčasnosti sú kresťania náboženskou skupinou, ktorá kvôli svojej viere trpí prenasledovaním v najväčšom počte krajín sveta. Denne sú cieľom urážok a často žijú v strachu kvôli vlastnej viere v Krista, kvôli hľadaniu pravdy a požiadavke na rešpektovanie náboženskej slobody. Táto situácia je hrubým porušením ľudských práv a je potrebné konfrontovať sa s ňou na všetkých úrovniach. Vlády majú zodpovednosť voči svojim občanom, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie: majú ich chrániť pred porušovaním ľudských práv, vrátane práva na slobodu vierovyznania.

Pápež Benedikt XVI. tiež počas svojej apoštolskej cesty do Libanonu v septembri v roku 2012 zdôraznil, že na to, aby bolo možné dodržiavať právo na náboženskú slobodu, je potrebné, aby toto právo bolo chránené pred dvomi trendmi, ktoré náboženskej slobode protirečia. Tieto dva trendy sú: extrémne a negatívne formy sekularizácie a násilný fundamentalizmus, ktorý o sebe tvrdí, že sa zakladá na náboženstve.

Pápež Benedikt odsúdil sekularizmus, ktorý sa pokúša náboženstvo zredukovať do čisto privátnej sféry a osobný či rodinný život viery vníma ako oddelený od bežného života, etiky alebo vzťahov s druhými. Okrem toho sekularizmus dáva štátu kontrolu nad náboženskými prejavmi a upiera občanom právo otvorene prejavovať svoju vieru. Naopak, “sekulárnosť” je pozitívnym smerovaním. “Oslobodzuje náboženstvo od bremena politiky“; udržiava

potrebný odstup, jasné rozlíšenie a nevyhnutnú spoluprácu medzi oboma sférami […] Nijaká spoločnosť sa nemôže zdravo vyvíjať bez toho, aby v nej existoval duch vzájomného rešpektu medzi politikou a náboženstvom [… a aby obe strany] harmonicky spolupracovali v službe spoločnému dobru. Tento druh zdravej sekulárnosti zaisťuje, že politická aktivita sa nesnaží manipulovať náboženstvo a praktizovanie náboženstva si zachováva slobodu od vplyvu seba-stredných politík, ktoré sú neraz ťažko kompatibilné s náboženskou vierou alebo jej priamo protirečia.

Druhým problémom sú extrémne formy fundamentalizmu. Pápež Benedikt vysvetľuje, že tento fenomén vychádza z

“ekonomickej a politickej nestability, zo snahy manipulovať druhých a z nesprávneho chápania náboženstva. Ovplyvňuje všetky náboženské spoločenstvá a popiera ich dlhú tradíciu pokojnej existencie bok po boku s druhými. Chce získať moc, niekedy dokonca násilím, nad svedomiami jednotlivcov, nad vierou samotnou, a to pre politické dôvody.”

Postupuje podľa „logiky, ktorá odporuje logike Božej, inými slovami, nie vyučovaním a praktizovaním lásky a rešpektu pre slobodu, ale skôr cestou netolerancie a násilia.” To nie je náboženstvo, ale falzifikácia náboženstva, pretože náboženstvo sa vo svojej podstate snaží o zmierenie a nastolenie Božieho pokoja na celom svete. Náboženstvá sú preto povolané očisťovať sa od takýchto pokušení a osvecovať a čistiť svedomia.

Náboženská výchova pre budovanie spoločenského poriadku

Aká zmena je potrebná, aby boli ľudské práva lepšie chránené a dodržiavané po celom svete? “Náboženská výchova” má v tomto ohľade neoceniteľnú hodnotu. Pápež Benedikt ju nazval “diaľnicou”, ktorá vedie nové generácie k tomu, aby sa na druhých pozerali ako na svojich bratov a sestry - ako na bratov a sestry, s ktorými sú pozvaní spolupracovať a kráčať vpred - ako na bratov a sestry, ktorí vedia, že sú členmi jednej ľudskej rodiny - a nik z nej nesmie byť vylúčený.

Dovoľte mi, aby som tu použil silné vyjadrenie tejto jednej ľudskej rodiny. V septembri 2010 som mal tú česť viesť delegáciu Svätej stolice na plenárnom zasadaní Generálneho zhromaždenia Spojených národov. Témou bola chudoba a rozvoj. Zdôraznil som, že rozvoj je vážne ohrozený nezodpovednými vládami, globálnymi procesmi a veľkými inštitúciami, ktorých stratégie a konania nerešpektujú vnútornú a ekvivalentnú dôstojnosť, individualitu a transcendenciu každej ľudskej bytosti. Metódy niektorých kampaní proti chudobe mali tendenciu zameriavať sa na chudobných tak, že riešením chudoby vo svete mala byť eliminácia chudobných. Navyše, materiálna chudoba má partnerov - vzťahovú, citovú a duchovnú chudobu.

"Chudobných treba urobiť protagonistami vlastného oslobodenia sa od chudoby. Potrebujú vzdelanie, aby sa dokázali pretransformovať od závislosti k vynaliezavosti."

Pripomenuli sme preto Generálnemu zhromaždeniu, že ľudská osoba musí stáť v centre našej snahy o rozvoj. Boj proti chudobe vo svete si vyžaduje spravodlivosť a solidaritu vo forme investícií do vynaliezavosti, do zdrojov, ktorými majú chudobní disponovať - a nie ich elimináciu; treba ich urobiť protagonistami vlastného oslobodenia sa od chudoby. Chudobní potrebujú vzdelanie, aby sa dokázali pretransformovať od závislosti k vynaliezavosti. Keď budú rešpektované politické, náboženské a ekonomické práva a slobody všetkých, paradigma sa posunie od manažmentu chudoby k vytváraniu bohatstva; od vnímania chudobných ako bremeno k tomu, aby sme ich vnímali ako súčasť riešenia problému.

Napokon, mali by sme si nielen uvedomiť, že náboženská sloboda je zdrojom a syntézou všetkých ľudských práv. Je tiež treba pripomenúť príspevok, ktorý autentická náboženská viera poskytuje. Autentická náboženská viera poukazuje nad všetky súčasné praktické problémy a smeruje k transcendencii; a pripomína nám možnosť a nevyhnutnosť morálneho obrátenia všetkých ľudí, povinnosti žiť v pokoji s našimi susedmi, dôležitosť života integrity. Povedané príhodnými slovami Jürgena Habermasa: “Medzi modernými spoločnosťami, iba tie, ktoré dokážu do sekulárneho prostredia vniesť podstatný obsah svojich náboženských tradícií poukazujúcich na vyššie, než čisto ľudské skutočnosti, budú zároveň schopné zachrániť podstatu toho, čo je ľudské.” Náboženská viera, ak je správne chápaná, prináša osvietenie; očisťuje naše srdcia a je inšpiráciou vznešeného, štedrého konania pre dobro celej ľudskej rodiny; motivuje nás k tomu, aby sme pestovali praktizovanie čností a snažili sa jeden druhému vychádzať v ústrety v láske.

Nech Boh požehná dnešnú konferenciu nadšením, tvorivou vernosťou a odvahou, ktoré sú nevyhnutné preto, aby sa ľudské práva stávali opravdivo a skutočne prístupné pre všetkých na celom svete.

Je mojím prianím, aby dnešná konferencia povzbudila Cirkev na Slovensku vo všetkom, čo robíte na podporu rešpektovania ľudských práv.

Stotožnime sa s nádejou Svätého Otca, že “každodenné nasadenie všetkých bude aj naďalej prinášať ovocie” a že celý Boží ľud sa bude tešiť opravdivému pokoju “ako základnému ľudskému právu a nevyhnutnému predpokladu všetkých ostatných práv.”

kardinál Peter K.A. Turkson
Autor je predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj.

Prednáška odznela konferencii Katolícka cirkev a ľudské práva, ktorú organizovala Konferencia biskupov Slovenska 4. marca 2014 v Bratislave. Text je mierne krátený, plnú verziu si môžete prečítať na tkkbs.sk.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Ukrajina je na rázcestí a my jej musíme pomôcť

3. marec 2014 - 11:54

Tags: 

Categories: 

V piatok ráno 21. februára som si sadol za počítač, aby som si prečítal aktuálne udalosti vo svete. Otvoril som si stránky nášho načítanejšieho spravodajského webu a najdôležitejšie správy predchádzajúceho dňa hovorili o niečom, čomu som sa zdráhal uveriť.

Majdan v Ternopile.

Je možné, že Slovensko susedí s krajinou, ktorej prezident je ochotný strieľať svojich občanov? Skutočne sa Janukovyč rozhodol neuhnúť pred takou ukrutnosťou? Žiaľ, zábery z Kyjeva hovorili úplne jasne. Občania Ukrajiny sa pre svojho prezidenta stali iba zverou, na ktorú možno poľovať, aby sa udržal za každú cenu pri moci. Chcelo sa mi kričať a celý čas som sa pýtal, či je niečo také možné. Chcel som niečo spraviť, no nevedel čo, prípadne na koho sa obrátiť. Pridal som teda aspoň na svoje emailové konto video demonštrantov z Majdanu, na ktorom žiadajú, aby im Európa pomohla.

Možnosť pomôcť aspoň trochu sa mi naskytla náhodou v ten istý deň. Na generálny sekretariát Slovenskej katolíckej charity, môjho zamestnávateľa, volali z Arcidiecéznej charity Olomouc. Obe Charity majú na Ukrajine pár spoločných projektov. Olomouc chcel na Ukrajinu vyslať svojho humanitárneho pracovníka, aby skúsil nájsť najlepší spôsob, ako pomáhať Ukrajincom. Nechceli ho však vyslať samého, a tak Slovenskej katolíckej charite ponúkli možnosť poslať niekoho zo Slovenska. Slovenská katolícka charita už deň pred tým vyhlásila finančnú zbierku na pomoc Ukrajine, takže monitorovacia ceste bola veľmi dôležitá na správne a efektívne rozdelenie financií od slovenských darcov.

Maidan v Kyjeve.

V pondelok 24. februára poobede sme sa vydali spolu s kolegom z Arcidiecéznej charity Olomouc, Rostislavom Strojvusom, ktorý je pôvodom Ukrajinec, na cestu z Olomouca smer Kyjev. Hranicu medzi Poľskom a Ukrajinou sme prešli okolo polnoci a nadránom sme prechádzali nočným Ľvovom. Všade bolo ľudoprázdno. Po uliciach sme stretávali iba skupinky domobrany, dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili, že budú dohliadať na poriadok v meste. Kým sme prešli Ľvovom zo západu na východ, museli sme štyrikrát zastaviť na kontrolných stanovištiach domobrany a polície. Prehliadka prebehla vždy rovnako. „Kto ste a čo veziete?“ Naša odpoveď bola stále rovnaká: „Sme z Charity a nevezieme nič, ideme do Kyjeva.“

Do Kyjeva sme prišli v utorok. Mesto vyzeralo na prvý pohľad pokojné, ľudia pracovali, cestovali do práce, do škôl, no niektorí ešte stále stáli na Majdane. Počas nasledujúcich dní na Ukrajine som sa stretol s rôznymi ľuďmi a ich príbehmi, ktorých spájala vždy jedna vec – kyjevský Majdan. Tieto príbehy konkrétnych ľudí sú mozaikou Ukrajiny dnešných dní.


Kontrolné stanovište domobrany a polície.


Liľa s fotkou svojho mŕtveho manžela Michaila.

S ako prvou som sa rozprával so študentkou žurnalistiky Sofiou. Na Majdane bola trikrát. Chodila tam aj napriek tomu, že si myslela, že sa tým nič nezmení. Nedúfala v zmenu, no predsa potrebovala vyjadriť svoj postoj. Ako sama opísala: „Majdan bol na začiatku plný študentov z rôznych vysokých škôl. Vládla tam priateľská atmosféra. Vždy som sa tešila, že sa tam stretnem s priateľmi. Na pódiu vystupovali opoziční politici a striedali ich rôzne kapely. Bol to taký veľký študentský happening.“ Na Majdan prestala chodiť v novembri. Keď tam bola poslednýkrát, namiesto študentov stáli okolo nej muži so železnými palicami. „Nemôžem to povedať na sto percent, no ja som presvedčená, že to boli provokatéri. Janukovyč ich takto využil proti Majdanu niekoľkokrát, aby mohol obhájiť policajný zásah proti študentom,“ hovorí Sofia. Keď navštívila Majdan po tragédii z 20. februára, povedala, že je to úplne iné miesto ako to, na ktorom bola pred tým. „Dnes sa to viac podobá na vojnovú zónu. Z ľudí cítiť hnev a držia si väčší odstup. Už nie sú takí priateľskí. No je to pochopiteľné vzhľadom na to, čo prežili,“ dodala.

K téme:
Sofia z Majdanu: Chceli sme aspoň nejako vyjadriť svoj názor
Prečítajte si aj ďalšie články k udalostiam na Ukrajine

Igor a Sergej. To sú mená ďalších protestujúcich, ktorí však nemali toľko šťastia ako Sofia. V mnohom sú si Igor a Sergej podobní. Obaja sú mladí študenti, obaja chodievali na Majdan pravidelne. No tu sa ich podobnosť končí a začínajú odlišnosti, ktoré sú paralelou aktuálnej situácie na Ukrajine. Igor je z Ľvova, centra ukrajinského nacionalizmu. Počas protestu ho zasiahli tri guľky – do ruky, do brucha a do nohy. Zranenie na nohe bolo natoľko vážne, že mu ju museli amputovať. Tam sa však práca ukrajinských lekárov skončila. Na ďalšie vyšetrenia a rehabilitáciu sa mu museli zbierať príbuzní. Teraz leží v nemocnici v Poľsku. Peniaze mu však na rehabilitáciu a na protézu asi stačiť nebudú.

Sergeja som stretol v nemocnici v Ternopile, v meste na západe Ukrajiny. Je to mesto, ktoré sa ako jedno z prvých postavilo proti Janukovyčovej vláde. Prvé, čo Sergej povedal, bolo, či nám nebude vadiť, ak bude hovoriť po rusky. Sergej je totiž z Kyjeva, kde počujete ruštinu veľmi často. V nemocnici je kvôli tomu, že mu svetelná a zvuková bomba, ktorá pri ňom vybuchla, odtrhla jeden prst na pravej ruke. Bál sa však dať sa ošetriť v Kyjeve, pretože polícia v tom čase prehľadávala nemocnice. Ak by ho našli, zobrali by ho zo sebou a pokiaľ by skončil „len“ vo väzení, mohol by si povedať, že mal šťastie. Mnohých protestujúcich totiž polícia brala na neznáme miesta a tam ich surovo bila. Preto ho kamaráti radšej previezli až do 400 kilometrov vzdialeného Ternopilu, na ktorý už v tom čase nemal Janukovyč dosah.


Sergej v nemocnici v Termopile.
Ustym.


Nazar.


Spomienka na padlých má mnoho podôb.

Oveľa tragickejšie sa skončili príbehy 19-ročných chlapcov Nazara a Ustyma a asi 45-ročného muža Michaila. Každý jeden z nich pochádzal z iného prostredia a ich životy by sa nikdy nestretli, pokiaľ by nezačali na Majdane protesty proti prezidentovi Janukovyčovi. Nazar a Ustym boli študenti. Ustym býval na Majdane pravidelne od novembra minulého roku, zatiaľ čo Nazar pricestoval až v osudný deň 20. februára. Michail mal ženu, vlastný dom, dve dospievajúce dcéry. Na prvý pohľad mu nič nechýbalo a nemal dôvod zbytočne riskovať a chodiť do Kyjeva. A predsa šiel. V minulosti pracoval v Nemecku a poznal, čo znamená sloboda a aká je jej cena. Na Majdane bol preto s prestávkami od začiatku protestov. Všetci traja zahynuli počas „masakra“, ktorý prebehol na Institutskej ulici 20. februára 2014. Všetkých troch zastrelili snajperi zo striech okolitých domov.

V nedeľu 2. marca sa v gréckokatolíckych kostoloch po celej Ukrajine čítal pastiersky list patriarchu Sviatoslava. Patriarcha sa v ňom viackrát dotkol aktuálnych udalostí a požiadal veriacich, aby prvé dni nadchádzajúceho pôstu obetovali za všetkých mŕtvych, ktorí zahynuli na Majdane, za ich rodiny, za všetkých zranených a v neposlednom rade za Ukrajinu a jej budúcnosť. V nedeľu sa tiež udiala jedna povšimnutia hodná udalosť v Ternopile. Prísaha polície. Policajti pred všetkými zúčastnenými a pred celým mestom prisahali, že už nikdy nepôjdu proti svojim spoluobčanom a nebudú prelievať ich krv a sľúbili vernosť svojej krajine.

Takáto je dnešná Ukrajina. Je na rázcestí a nik nevie predpovedať, kam ju cesta, na ktorú sa v posledných dňoch vydala, zavedie. No už dnes viem s istotou jednu vec. Ukrajine bude treba určite pomôcť. Je to náš najväčší sused a, žiaľ, oficiálni predstavitelia Slovenska sa boja jasne postaviť za demokratizačné procesy, ktoré sa na Ukrajine naštartovali. Preto by sme mali s ňou prejaviť spolupatričnosť aspoň my, občania Slovenskej republiky.

Jozef Kákoš
Autor je humanitárny pracovník Slovenskej katolíckej charity. Písané v ukrajinskej Kolomyji, 2. marca 2014.

Foto: autor

Kategórie: Cirkev, Médiá

Sofia z Majdanu: Chceli sme aspoň nejako vyjadriť svoj názor

3. marec 2014 - 10:52

Tags: 

Categories: 

Humanitárny pracovník Slovenskej katolíckej charity Jozef Kákoš je momentálne na misii na Ukrajine. Zhováral sa s dobrovoľníčkou a priamou účastníčkou protestov na Kyjevskom Majdane Sofiou.

Odkiaľ pochádzaš a čo robíš?

Pochádzam z Ľvova a momentálne som študentkou posledného ročníka na Gréckokatolíckej univerzite v Ľvove odbor žurnalistika.

Kedy a prečo si sa rozhodla prísť na Majdan do Kyjeva?

Prvýkrát som bola na Majdane hneď na začiatku protestov koncom októbra. Prišla som sem aj s ďalšími spolužiakmi z univerzity. Keď sme sem prichádzali, nedúfali sme, že sa niečo zmení, pretože Janukovič mal pod kontrolu všetky zložky štátu, no chceli sme aspoň nejako vyjadriť svoj názor.

K téme:
Ukrajina je na rázcestí a my jej musíme pomôcť
Prečítajte si aj ďalšie články k udalostiam na Ukrajine

Koľkokrát si bola na Majdane a aká tam bola atmosféra?

Na Majdane som bola celkovo trikrát, naposledy koncom novembra. Cez týždeň som chodila do školy a na víkend sme chodili spoločne so spolužiakmi do Kyjeva. Vládla tu príjemná priateľská atmosféra. Vždy som sa tešila na stretnutia so študentmi z ďalších ukrajinských univerzít. Raz za čas sa zvýšilo napätie z dôvodu správ prichádzajúcich z vlády, no väčšinou sa pokojné protesty podobali na veľký „happening“. Na pódiu sa striedali predstavitelia opozície s koncertmi kapiel. Ľudia prišli cez deň alebo večer na Majdan, vypočuli si obľúbenú kapelu a v noci sa vrátili domov. Na námestí vtedy prespávala iba mála skupina ľudí.

Robievala si v Kyjeve aj niečo iné, alebo si chodila len na Majdan?

Áno. Keď som bola v Kyjeve chodila som ako dobrovoľník pomáhať do centra, ktoré sa staralo o protestujúcich. Pomáhala som so všetkým, čo mi koordinátor určil. Okrem toho v kostole redemptoristov prebiehali 24 hodinové modlitby za situáciu na Ukrajine. Tam som tiež chodila a pomáhala s tým, čo bolo treba robiť.

Prečo si prestala chodiť na Majdan už v novembri? Protesty predsa pokračovali ďalej.

Keď som bola na Majdane posledný krát, prišli sme dvoma autobusmi z Ľvova spolu s naším profesorom. Na námestí vtedy bolo veľké množstvo ľudí. No atmosféra a aj ľudia sa zmenili. Pred tým sme tam bývali väčšinou študenti, no teraz okolo mňa stáli muži so železnými palicami v rukách. Dostala som veľký strach. Hneď som odišla a začala hľadať nášho profesora. Keď som ho našla, povedala som mu, čo som videla. Rýchlo zvolal celú skupinu a odišli sme z Majdanu preč. Na byte, v ktorom sme v Kyjeve prespávali, bolo cítiť strach. Skoro ráno sme nastúpili do autobusov a odišli späť do Ľvova. Ráno sme sa dočítali, že v ten večer polícia na Majdane surovo zbila protestujúcich študentov.

Kto boli tí ľudia s palicami?

Nemôžem to povedať na sto percent, no som presvedčená, že to boli provokatéri. Janukovič ich takto využil proti Majdanu niekoľkokrát, aby mohol obhájiť policajný zásah proti študentom.


Sofia ukazuje na fotografie obetí protestov a rozpráva o tom, čo zažila.

Bola si v tieto dni po páde Janukoviča pozrieť Majdan?

Bola som sa pozrieť na Majdan aj na Institusku ulicu, na ktorej zomrelo najviac ľudí. No je to úplne iné miesto, ako na ktorom som bola pred tým. Dnes sa to viac podobá na vojnovú zónu. Z ľudí cítiť hnev a držia si väčší odstup. Už nie sú takí priateľskí. No je to pochopiteľné vzhľadom na to, čo prežili.

Poznáš niekoho kto zomrel alebo bol zranený počas protestov?

Žiaľ áno. Môj kamarát z Ľvova, Igor, bol na Majdane 20. februára, kedy snajperi strieľali na protestujúcich. Študuje odbor umelecký rezbár. Otec muž zomrel a žije iba s matkou a sestrou. Počas protestu ho zasiahli tri guľky, jedna do ruky, iná do brucha a ďalšia do nohy. Museli ho previesť do nemocnice. Nohu sa však lekárom už nepodarilo zachrániť a museli ju amputovať. Jeho bratranec sa snaží zozbierať pre neho peniaze, aby mohol ísť na ďalšie vyšetrenia do Poľska.

Jozef Kákoš
Autor je humanitárny pracovník Slovenskej katolíckej charity, momentálne je na Ukrajine v Kolomyji.

Foto: autor

Kategórie: Cirkev, Médiá

Kampaň 7 dní teraz povzbudzuje k modlitbám za prezidentské voľby

1. marec 2014 - 10:40

Tags: 

Categories: 

Organizátori projektu Tvoja vec! prichádzajú s novou iniciatívou. Kampaň 7 dní teraz pozýva všetkých ľudí k modlitbám a pôstu za prezidentské voľby 2014.

„Ako kresťania veríme v silu modlitby a pôstov, ktoré nemajú presvedčiť Boha, ale premeniť naše postoje. Chceme docieliť to, aby sa ľudia odpútali od postoja bezmocnosti a kritizovania a začali byť soľou a svetlom pre spoločnosť,“ uvádzajú organizátori na oficiálnej stránke kampane. Táto akcia bude prebiehať od ôsmeho do štrnásteho marca, teda sedem dní pred prvým kolom blížiacich sa prezidentských volieb. Zapojiť sa môžu konkrétni ľudia, či spoločenstvá, a to predovšetkým pomocou registrácie, ktorá je dostupná na webstránke 7dni.tvojavec.sk.

Samotní organizátori sú presvedčení, že vďaka modlitbám a pôstom sa v našej krajine vytvára duchovný pohyb, ktorý ju premieňa. „Od parlamentných volieb 2012 vidíme ovocie modlitieb v podobe duchovného posunu v tom, ako sa ľudia začali pozerať na politiku, aké témy sú aktuálne a nakoľko sa kresťania chcú v politike angažovať,“ reagoval jeden z organizátorov Peter Broz.

Iniciátori tejto kampane pripravujú tento rok ešte minimálne dve obdobné modlitebné akcie, ktoré budú prebiehať v súvislosti s konaním komunálnych volieb a volieb do Európskeho parlamentu. „Všetky tieto aktivity majú za cieľ modlitebne mobilizovať veriacich,“ doplnil Broz.

Kampaň je organizovaná projektom Tvoja vec! a Združením kresťanských spoločenstiev mládeže, ktoré sa v minulosti podieľali aj na kampani Adoptuj si politika, či modlitebnej a pôstnej reťazi pred parlamentnými voľbami 40 dní teraz.

Daniela Matejovičová
Autorka je študentka žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Zaujímavé izraelské filmy

1. marec 2014 - 10:24

Categories: 

V noci z nedele na pondelok budú v Hollywoode udeľované tohoročné ceny Americkej filmovej akadémie, známe ako Oscar. Význam zlatej sošky možno býva preceňovaný, predsa len však čosi napovedá o kvalite americkej aj medzinárodnej kinematografie. Je preto pozoruhodné, že do užšej nominácie na cudzojazyčného Oscara sa za posledných sedem rokov dostali až štyrikrát filmy z Izraela. (Na porovnanie, v tom istom období filmy zo SR a ČR: nulakrát.)

Nemyslím, že iba kvôli židovskej loby v Hollywoode. Pritom v našich končinách je izraelská tvorba málo známa. Pred pár rokmi odvysielali ČT a STV niekedy v nočných hodinách Kadosh, koprodukčný Choď, ži a niekým sa staň a primárne palestínsky Raj hneď teraz. Mňa však z izraelskej produkcie zaujali skôr iné filmy. Stručne sú predstavené nižšie, zoradené podľa môjho subjektívneho rebríčka.

Upozornenia:
- Násilie / Sex – film obsahuje násilie či iné strach vzbudzujúce scény / vizuálnu alebo verbálnu sexualitu. Počet hviezdičiek – jedna až tri - naznačuje množstvo, resp. intenzitu takýchto scén;

- Spoilers! – trailer prezrádza priveľa z deja filmu. Neodporúčam pozerať viac než prvých cca 45 sekúnd;
- Názvy sú uvedené v anglickom a hebrejskom jazyku, lebo k oficiálnym slovenským názvom sa nedá vždy dopátrať.

10. Kippur (2000)

Násilie:* Sex:** Réžia: Amos Gitai.

Staršia generácia si možno spomenie na tú anekdotu z izraelsko-arabskej vojny na Yom Kippur z roku 1973: Bomba zrovná so zemou zákop. Náhle sa tak ocitnú zoči-voči vojak v izraelskej uniforme a vojak v sýrskej uniforme. Obaja na seba v prvotnom šoku zízajú, až napokon ten v sýrskej uniforme vyhŕkne: „Čto ty smatriš?! Ty ješčo nikagdá nevidel arabskovo soldata?“

Film Kippur natočil Amos Gitai na základe svojich vlastných zážitkov z bojov na Golanských výšinách. Arabských ani „arabských“ soldatov sa nedočkáte, zato drsnej vojnovej reality áno. Pozitívom filmu je jeho uveriteľnosť. Bol prirovnávaný k filmu Zachráňte vojaka Ryana, to je však priveľmi odvážne tvrdenie. Nato Kippuru chýba pútavejší príbeh a svižnejší spád.

PS: Prvé a posledné minúty sa režisér pokúsil spestriť akousi artovou eroticoku vsuvkou. Rozumej, váľanie sa a súlož na maliarskom plátne s farbami, do toho saxíkový podmaz. K zvyšku filmu sa to hodilo asi tak, ako sa hodí tá komunistická prístavba na historickú budovu Národnej galérie v Bratislave. Ale možno som na toľkú genialitu len príliš obmedzený.

9. Beaufort (2007)

Násilie:* Réžia: Joseph Cedar

Podľa románu, vraj miestneho bestselleru. Posledné týždne izraelskej okupácie južného Libanonu v roku 2000. Monotónny život strážcov pevnosti z križiackej éry, na čele s mladým, vnútorne rozorvaným veliteľom Lirazom. Z času na čas rakety Hizballáhu, ktorý je rovnako neviditeľný, ako tí Sýrčania v Kippure (viď vyššie). Neprestajne hroziaca smrť. Vo filme je dobre vykreslená ponurá atmosféra. Je to zaujímavá záležitosť, len dosť rozvláčna a kritikmi preceňovaná.

8. The Debt (Ha-Hov, 2007)

Násilie:** Sex* Spoilers! Réžia: Assaf Bernstein.

Priemerný krimi thriller o love na ex-nacistického zločinca a o dlho zamlčanej pravde. V tomto príbehu však Američania očividne videli potenciál, lebo zakrátko sa dočkal aj akčnejšieho remake-u s hviezdnym obsadením (Hellen Mirren, Jessica Chastain, Sam “Avatar” Worthington). Pred dvoma rokmi bežal remake v našich multiplexových kinách, je dostupný aj na DVD. Náročnejšie je už dostať sa k pôvodnej izraelskej verzii. Škoda, že tam, kde originál má svetlé chvíľky, remake pokrivkáva, a naopak.

7.The Band’s Visit (Bikur Ha-Tizmoret, 2007)

Sex:* Réžia: Eran Kolirin.

Vojenský mini-orchester z Egypta prichádza do Izraela zahrať na akési kultúrne podujatie. Egypťania však skomolia názov mesta a ocitnú sa v zapadákove uprostred púšte Negev... The Band’s Visit má v sebe kus poetiky, podobnej ako tá česká hrabalovská. Lenže humor je tu o čosi prízemnejší. Oddychovka, kde sa vojna a politika priamo nerieši, lebo v určitých situáciách „Arab jak Žid, lidi jsou lidi, to je jasné...“

6. Sweed Mud (Adama Meshuga'at, 2006)

Násilie:* Sex:** Réžia: Dror Shaul

Prvé kibuce – izraelské poľnohospodárske a výrobné družstvá - boli zakladané už pred vznikom Izraela židovskými imigrantmi, poväčšine sekulárnymi nacionalistami. Životný štýl v kibucoch bol silne kolektivistický: od spoločného vlastníctva pôdy, cez závodné stravovanie a potraviny na prídel, až po oddelené bývanie rodičov a detí už od kojeneckého veku. Ženy po pôrode boli v mene emancipácie „odbremenené“ od svojich materských povinností, aby mohli efektívnejšie „pracovať pre spoločné dobro“ na družstve. O deti sa starali ošetrovateľka a vychovávatelia. Rodičia smeli s nimi stráviť len tri, štyri hodiny denne po šichte. Ľavicoví intelektuáli prezentovali vo svete kibuce ako fungujúcu socialistickú utópiu v malom. Ako to už so sociálnymi experimentmi chodí, aj tento onedlho z veľkej časti prevalcovala realita. Od 70. a 80. rokov 20. storočia bolo na žiadosti rodičov oddeľovanie od ich detí zrušené, mnohé kibuce boli sprivatizované a väčšinou prešli na individualizované odmeňovanie pracovníkov. Dnes žije v kibucoch približne 1,5% populácie Izraela.

Sweet Mud je nostalgická retro-dráma od Drora Shaula, ktorý v takejto komunite sám vyrastal. Zobrazuje dospievanie v klasickom kibuci 70-tych rokov. Dvanásťročný Dvir sa musí vyrovnávať nielen s psychickou poruchou svojej matky. Škola, služby, priateľstvo, láska, ale tiež trpké skúsenosti so stádovitosťou, s potláčaním odlišnosti aj s obyčajnou susedskou nevraživosťou. Výsledný dojem zo vzťahov v tomto konkrétnom spoločenstve je až desivý. Tento film však nemožno vnímať ako nejakú propagandistickú obžalobu inštitúcie kibucov vo všeobecnosti. Skôr ide o priblíženie vtedajšieho a tamojšieho spôsobu života, a zároveň citlivo vyrozprávaný osobný príbeh.

(pokračovanie na budúci týždeň)

Lukáš Pitel
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Ekonómia pápeža Františka

27. február 2014 - 12:17

Categories: 

Minulý týždeň sa na prvej strane newyorských Daily News objavil veľký titulok „VERIA V BOHA-TSTVO: Plutokrati sa búria. Františkova kritika bohatých môže vyjsť sv. Patrika draho.“

Ken Langone, zakladateľ obchodnej siete Home Depot, povedal, že niekoľkí bohatí katolíci hrozia zadržaním svojej finančnej podpory pre 180-miliónový projekt obnovy katedrály sv. Patrika na základe pápežových poznámok o ekonomike v Evangelii Gaudium. Títo nespokojní donori si mysleli, že je proti demokratickému kapitalizmu a ľuďom, čo sa snažia byť úspešní.

Langone povedal kardinálovi Dolanovi: „Vaša eminencia, toto je ďalšia prekážka, ktorou sa dúfam nemusíme zaoberať. Mohli by ste si dávať pozor na zovšeobecňovanie. Bohatí ľudia v jednej krajine sa nesprávajú rovnako, ako bohatí ľudia v inej krajine.“

K téme:
Bojovná americká diskusia o interpretáciu Františka

Dolan odpovedal, že František bol nepochopený: „Pápež miluje chudobných ľudí. Miluje aj bohatých ľudí. Miluje ľudí... Je potrebné čo-to poopraviť, aby sme mali istotu, že tento pán rozumie posolstvu Svätého Otca správne.“

Dolan dodal, že podľa pápeža Františka sú „peniaze samy osebe morálne neutrálne. Peniaze, naše bohatstvo, je dar od Boha. Morálnosť spočíva v tom, ako ich používame... Pápež chce povedať, že ak sa stanú bohom, ak sa stanú modlou, nie je to správne, lebo Boh je len jeden.“

Cirkev nevyučuje ekonómiu, ale morálku

Kardinál má pravdu. Mnohí konzervatívci – jedným z nich je aj Rush Limbaugh – nazvali pápeža marxistom. Ľavičiari vyhlásili, že prijíma socializmus. Mýlia sa jedni aj druhí. Historicky sa pápeži stavali aj proti socializmu aj proti bezuzdnému kapitalizmu. A pápež František nehovorí nič, čím by sa veľmi líšil od svojich predchodcov.

Cirkev nevyučuje ekonómiu, ale morálku. Ekonomický život je však podriadený morálnym pravdám. Preto Cirkev tvrdí, že ekonomika by nám mala umožňovať zarábať stabilnú, slušnú mzdu na zabezpečenie seba aj svojej rodiny, na poskytnutie skromnej príležitosti pre pohodlie a zábavu, ako aj možnosti pre rast podľa našich záujmov, talentov a pohnútok.

Cirkev podporuje súkromné vlastníctvo, slobodné podnikanie, tvorbu zisku a preinvestovanie kapitálu za účelom expanzie a tvorby väčšieho množstva bohatstva i pracovných miest, ak tieto inštitúcie a aktivity rešpektujú aj morálne a sociálne povinnosti.

Cirkev sa však stavia proti extrémistickým systémom každého druhu, ktoré, ako povedal pápež Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno (1931), neberú ohľad „ani na dôstojnosť robotníkov, ani na sociálny charakter hospodárstva, ani na samotnú sociálnu spravodlivosť a spoločné dobro.”

"Cirkev podporuje súkromné vlastníctvo, slobodné podnikanie, tvorbu zisku a preinvestovanie kapitálu, ak tieto inštitúcie a aktivity rešpektujú aj morálne a sociálne povinnosti."

V encyklike Rerum novarum (1891) Lev XIII. upozorňoval „bohatých“, že je ich povinnosťou zabezpečiť, aby „robotníci neboli držaní v stave otroctva; rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť, zušľachtenú kresťanským charakterom.“

V encyklike Quadragesimo anno Pius XI. odsúdil socializmus (ako už aj predtým Lev XIII.), lebo ohrozuje ľudskú slobodu, keď sústreďuje ekonomickú moc do rúk niekoľkých, ktorí vnucujú svoje opatrenia širokej verejnosti: 

Spoločnosť, ako si ju predstavuje socializmus, nemôže existovať ani chápať sa oddelene od naozaj prehnaného obmedzovania, a na druhej strane ostáva napospas nemenej falošnej voľnosti, pretože jej chýba pravá spoločenská autorita. Táto sa však nemôže zakladať na časných a materiálnych výhodách, ale môže pochádzať jedine od Boha... Náboženský socializmus a kresťanský socializmus sú teda výrazy protirečivé: nik nemôže byť dobrým katolíkom a zároveň pravým socialistom.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus k stému výročiu Rerum novarum vyhlásil: „Prvotná zodpovednosť [za ľudské práva v ekonomickom sektore] neleží na pleciach štátu, ale na jednotlivcoch a na rôznych skupinách a združeniach, z ktorých sa spoločnosť skladá. Štát by nemohol priamo zabezpečiť právo na prácu všetkým občanom bez toho, že by neriadil takmer vojenským spôsobom celý hospodársky život a nepotláčal iniciatívu jednotlivcov.”

Poznamenáva tiež, že „voľný trh sa zdá byť najúčinnejším nástrojom na investovanie prostriedkov a na najlepšie uspokojovanie potrieb.“ Zároveň však máme aj viac než len materiálne potreby. „Jestvuje však aj veľa ľudských potrieb, ktoré vôbec nemajú prístup na trh... A práve na tejto rovine spočíva špecifický a rozhodný príspevok Cirkvi k pravej kultúre.“

František iba pokračuje v tradičnom cirkevnom učení

Pápež František pokračuje v tejto tradícii. Správne odsudzuje chamtivých a nemorálnych ľudí, ktorí žijú podľa kréda sociálneho darwinizmu vyznávajúceho prežitie najschopnejších. Takisto karhá bezuzdný konzumizmus, kultúru s postojom „vyhadzovania“ aj voči životu, vrátane vlastnej hodnoty ľudskej osoby. A kritizuje aj idolatriu peňazí, vrátane krajín, ktoré devalvujú úspory ľudí a ničia ekonomiky nadmerným zvyšovaním dlhu vlády.

Zatiaľ nič nové.

"Dôstojnosť každej ľudskej bytosti a snaha o spoločné dobro by mali byť základom všetkých ekonomických opatrení. Obchodník či podnikateľ, ktorý slúži spoločnému dobru, má ušľachtilé povolanie.“
pápež František

František ďalej povedal, že „dôstojnosť každej ľudskej bytosti a snaha o spoločné dobro by mali byť základom všetkých ekonomických opatrení“ a že obchodník či podnikateľ, ktorý slúži spoločnému dobru, má „ušľachtilé povolanie“. Takisto tvrdí, podobne ako Ján Pavol II., že sociálne programy „by mali byť brané len ako dočasné opatrenia.”

Ako človek, ktorý sa venuje investičnému bankovníctvu 37 rokov, a podnikateľ, ktorý založil úspešný podnik, úplne súhlasím. Prečo ten rozruch?

Ideológovia, ktorí chcú presvedčiť svet, že Cirkev je na ich strane, si vyberajú jednotlivé slová alebo vety. Inými slovami, úmyselne vytrhávajú Františkove vyjadrenia z kontextu.

Napríklad keď pápež použije slovo „nerovnosť“, ľavičiari ho interpretujú tak, že je za prerozdelenie príjmu a nie za rovnosť príležitostí. A potom sú tu pravičiari, ktorí nechápu, že Cirkev sa už zo svojej prirodzenosti musí stavať proti ateizmu, materializmu a marxizmu, pretože popierajú ľudskú dôstojnosť, práva a slobodu.

Nepomáha ani nepretržitý spravodajský cyklus. Aby sa vyplnil čas, reportéri dnes vyrobia titulok z komentára akéhokoľvek krikľúňa – nech by bol akokoľvek neinformovaný.

Pre niekoho, kto obhajuje učiteľský úrad Cirkvi na verejnom fóre, je to frustrujúce. Vatikán dlhodobo vysiela dobré a stále posolstvo. Musí sa snažiť, aby ho prívrženci rozličných strán neprekrútili.

George J. Marlin
Autor je predseda správnej rady organizácie Aid to the Church in Need USA (Pomoc Cirkvi v núdzi). Najnovšie napísal knihu Narcissist Nation: Reflections of a Blue-State Conservative (Narcistický národ: Úvahy konzervatívca z ľavicového štátu).

Pôvodný text: Pope Francis’ Economics, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Kategórie: Cirkev, Médiá

Staré symboly moderného (?) Slovenska

25. február 2014 - 10:15

Categories: 

Na námestí Majstra Pavla v Levoči stojí pamätník Červenej armády, na vrchole ktorého sa hrdo pýši päťcípa hviezda. V tej Levoči, nad ktorou sa každoročne koná najväčšia katolícka púť Slovenska, ktorej mnohí účastníci by vedeli dobre rozprávať, ako boli za svoje náboženské prejavy za vlády komunizmu šikanovaní.

Vtipná nie je ani zachmúrená socha násilného kolektivizátora Marka Čulena na Námestí slobody (!) v Bratislave. A mohli by sme, bohužiaľ, pokračovať ďalej... To je len demonštratívny výber aktuálneho stavu od východu Slovenska až po západ. Takmer štvrťstoročie po Novembri ´89.

Predstavme si, že by pri výročí boľševickej Slovenskej republiky rád (najbližšie teda 16. júna 2014) zaviala z balkóna prešovskej radnice komunistická vlajka, ako pripomienka tohto aktu. Celospoločenská reakcia, by bola snáď, aspoň dúfam, negatívna a táto chvíľková oslava by určite zaplnila večerné spravodajstvo. Nie je však divné, že takúto reakciu nevyvoláva už 24 rokov permanentná oslava víťaznej Červenej armády a najmä komunizmu (kosák a kladivo) na pamätníku v samom centre prešovskej Hlavnej ulice?

Takýchto prípadov sú na Slovensku bohužiaľ desiatky, pamätníky s komunistickými symbolmi, pamätné tabule oslobodenia plné lží a poloprávd. Pri týchto artefaktoch to však nekončí. Koľko zastávok MHD alebo ulíc vo vašich mestách nesie mená „osobností“, ktoré sa v 20. storočí skutočne do červena vyfarbili? Čo tým všetkým, týmito pamätníkmi aj zdanlivo menej škodlivými názvami ulíc chceme v roku 2014 povedať sami sebe?

"Koľko sôch, zastávok MHD alebo ulíc vo vašich mestách nesie mená 'osobností', ktoré sa v 20. storočí vyfarbili do červena? Čo tým všetkým chceme v roku 2014 povedať sami sebe?"

V tejto problematike by sme asi nemali byť zástancami radikálnych riešení. Paušálnym búraním pamätníkov, bezhlavým odbíjaním pamätných tabúľ by sme sa nevzdialili od praktík antimonarchistov, gardistov alebo komunistov, ktoré sme zažili v 20. storočí. Každá jedna pamätná tabuľa, každá busta, socha alebo pomník sú symbolom doby, v ktorej vznikli. Nie každý symbol je však symbolom pozitívnym a nie každý je zlučiteľný s dnešnou dobou. Je médiom, ktoré nám tlmočí historickú skúsenosť, ale súčasne nám pripomína buď ľudské cnosti, alebo len omyly, zlyhania a hanbu.

Vždy je však potrebné hľadať hranice. Hranice medzi poďakovaním statočným padlým i preživším vojakom za vyhnanie nacistov z krajiny a glorifikáciou totalitnej ideológie, ktorú väčšinou nechtiac reprezentovali.

Bezbolestným riešením by bolo premenovanie ulíc. Trošku náročnejšia by bola oprava alebo výmena lživých alebo prehnane glorifikovaných textov za objektívne a neutrálne (najmä tie, ktoré sa týkajú oslobodenia v roku 1945). A pamätníky s kosákmi a kladivami by bolo vhodné buď upraviť alebo premiestniť z centra námestí a hlavných ulíc do necentrálnych verejných priestorov.

Cieľom týchto riadkov bolo najmä upozorniť na zriedkavo stúpajúci a skôr hlbšie upadajúci záujem o verejné dianie okolo nás, o obyčajný názov ulice, po ktorej kráčame každý deň alebo o zastávku MHD, na ktorej vystupujeme.

Uvedomujem si, aj keď nechápem, že veľkej časti ľudí sú akési pamätníky, busty, tabule, či názvy ulíc totálne „ukradnuté.“ To však nie je chyba týchto pamätníkov, búst či tabúľ, ale najmä problém výchovy v rodinách, vyučovania dejepisu na Slovensku a celkovej súčasnej spoločenskej klímy pod Tatrami. Vždy to však bude najmä individuálny problém každého, kto má celospoločenské záležitosti tohto druhu na poslednom mieste svojich priorít. Súčasné lamentovanie nad tým, že niekde získa verejný post predstaviteľ hnedej či červenej totality, je potom len plač nad dávno rozliatym mliekom. Ľahostajnosť k symbolom jednej totality nemá ďaleko k ľahostajnosti k symbolom aj tej druhej.

Dušan Čurila
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Ilustračné foto: panoramio.com (Pamätník osloboditeľom, Hlavná ulica v Prešove)

Kategórie: Cirkev, Médiá