postoy.sk

Syndikovať obsah
Aktualizácie: pred 1 hour 4 min

Postoy.sk bude s výhradami väčšinou voliť Andreja Kisku

26. marec 2014 - 14:46

Tags: 

Categories: 

Podobne ako pred dvoma týždňami aj pred 2. kolom prezidentských volieb sme v redakcii zorganizovali vnútornú anketu. Tento raz sa do nej zapojili aj naši kolegovia, ktorí pre Postoy.sk pracovali v minulosti.

Zozbierali sme odpovede dvanástich ľudí. Veľká väčšina – desiati – dajú hlas Andrejovi Kiskovi. Dvaja sú zatiaľ nerozhodnutí. Kvôli profesným oblastiam, v ktorých viacerí respondenti pracujú, sme zvolili anonymnú anketu.

Žiaden hlas pre Andreja Kisku nie je bez výhrad, iba jeden z našich respondentov patril v prvom kole medzi jeho voličov. Veľkú časť odpovedí však zastrešuje kritika voči Robertovi Ficovi stelesnená v reakcii: „V druhom kole pôjdem voliť Andreja Kisku, aby som povedal nie Robertovi Ficovi.“ Odpovede však nie sú prvoplánové, ale podložené argumentami.

"Premiér Fico sa zdiskreditoval kampaňou, v ktorej zneužíva všetky zložky štátu voči konkrétnej osobe a nechcem, aby sa tento putinovský štýl diktatúry rozvinul aj na Slovensku."

Jeden z pohľadov hovorí, že aj keď je Andrej Kiska menej čitateľný, jeho voľba je „príležitosťou vykonania väčšieho dobra. Premiér Fico sa zdiskreditoval kampaňou, v ktorej zneužíva všetky zložky štátu voči konkrétnej osobe a nechcem, aby sa tento putinovský štýl diktatúry rozvinul aj na Slovensku. Robert Fico má moju dôveru dokončiť svoje pôsobenie vo funkcii premiéra SR a príležitosť pre férový odpočet jeho volebných sľubov a porovnanie s realitou na Slovensku.“

Ďalší argument v prospech Kisku je, že keďže sú obaja kandidáti v kultúrno-etických otázkach podľa ich vyjadrení viac-menej rovnakí, zostali ako kritériá iné oblasti. „Pri Ficovi je vyššie riziko, že sa bude snažiť deštruktívne zasahovať do fungovania jednotlivých orgánov (justícia, prokuratúra...) a bude mať vyššiu tendenciu hrať vlastné hry, keďže v ringu bude stále jeho politická strana, ktorá bude ďalej bojovať o moc. Kiska môže robiť viacej prešľapov z neskúsenosti, ale nepredpokladám, že sa bude snažiť systémovo brániť ľudí ako Harabin, Trnka, a pod.“

"Keďže sú obaja v kultúrno-etických otázkach viac-menej rovnakí, zostali ako kritériá iné oblasti. Kiska môže robiť viacej prešľapov z neskúsenosti, ale nepredpokladám, že sa bude snažiť systémovo brániť ľudí ako Harabin, Trnka, a pod."

Robert Fico je u jednej našej respondentky neprijateľný aj pre manipulatívny spôsob, akým viedol svoju kampaň. „O Kiskovi možno nevieme veľa, no o Ficovi toho vieme až príliš na to, aby som ho chcela vidieť v najvyššej ústavnej funkcii v štáte, čím by mal pod palcom už de facto všetko.“ Aj keď Kisku v prvom kole nevolila, z jeho kampane nadobudla pocit, že mu skutočne ide o ľudí a môže do spoločnosti vniesť nádej.

Náš ďalší kolega vytýka Ficovi, že počas svojho vládnutia, keď Smer obsadil všetky ministerstvá, mal jedinečnú šancu zmeniť Slovensko k lepšiemu, no neurobil to. „Nečítame o reformách, zásadných zákonoch, ktoré zlepšia situáciu ľudí, ale len o frázach, o istote a sľuboch, korupcii a problémoch. A áno, niektorí ľudia sa majú lepšie, ich zoznam je však na Úrade vlády. Nevidím preto ani jeden dôvod prečo voliť Roberta Fica. V prípade Andreja Kisku možno ideme o do rizika, keďže doteraz pôsobil ako podnikateľ a filantrop. Verím, však, že je to človek, ktorý sa ani v Prezidentskom paláci nespreneverí svojim hodnotám, dodá ľuďom nádej, že za nimi niekto stojí a postupne sa z neho stane štátnik.“

"Problém Slovenska by v prípade premiérovho víťazstva nebol ani tak v koncentrácii moci, ale v tom, aké metódy a idey táto moc vyznáva. Kiska je šanca na vyváženejšie prostredie."

Iný pohľad priznáva k Andrejovi Kiskovi väčšie výhrady: „Nie je pre mňa výrazne prijateľnejším než Robert Fico v názoroch na kultúrno-etické otázky, nemá víziu a profil štátnika, nemá politické skúsenosti a podobne."  Napriek tomu považuje Kisku za šancu na zmenu: "Problém Slovenska by v prípade premiérovho víťazstva nebol ani tak v koncentrácii moci, ale v tom, aké metódy a idey táto moc vyznáva. Kiska je šanca nielen na vyváženejšie prostredie, ale tiež príležitosťou začať budovať ďalšiu politickú etapu.“

Jeden z našich spolupracovníkov bude voliť Andreja Kisku, aj keď ho považuje za kandidáta o niekoľko tried nižšieho ako je Ján Čarnogurský, ktorého volil v prvom kole. „Hlavným argumentom je asi to, že je normálny a slušný človek - z mäsa a kostí, ktorému sa dá kde-čo vytknúť, ale nie je ešte deformovaný politikou, lobingovými skupinami či peniazmi/mocou. Je trošku neskúsený, možno v niečom nepripravený až naivný. Ale čo je dôležitejšie - zdá sa, že má srdce na správnej strane. Keď sa budeme za neho modliť, môžeme byť ešte milo prekvapení.“

Ďalšia respondentka pri Kiskovi váhala nie kvôli tvrdeniam o scientológii alebo úžere, ale „pre otázky úcty k životu a prirodzenému poriadku. Postupne som sa však utvrdila v presvedčení, že pán Kiska je charakterný schopný človek s dobrým srdcom a dobrou vôľou. O. i. dôverujem informáciám a úsudku Štefana Hríba a ďalších členov partie okolo Týždňa. Verím, že pán Kiska sa obklopí kvalitným tímom - ten je z môjho pohľadu rozhodujúci.“

"Neskúsenosť zvlášť pri najvyššej politickej funkcii, akou je prezident, môže mať dôsledky, aké vopred nevidíme, ale neskôr môžu veľmi mrzieť."

Dvaja respondenti sa zatiaľ nerozhodli. Jeden z nich hovorí: „Bohužiaľ môj ideálny kandidát skončil s 0.6%. Prirodzene mi je bližší Kiska, ale na rozdiel od mainstreamového názoru medzi mojimi priateľmi ma zatiaľ nepresvedčil, že nie je vydierateľný kultom scientológie. A naozaj neviem, či je človek potenciálne vydierateľný scientológmi lepší ako komunista.“ Pochybnosti druhého sú založené viac na Kiskovej neskúsenosti. „Politika je remeslo. Neskúsenosť zvlášť pri najvyššej politickej funkcii, akou je prezident, môže mať dôsledky, aké vopred nevidíme, ale neskôr môžu veľmi mrzieť. Na jednej strane Fico svoje skúsenosti využíva zlým smerom, na strane druhej Kiska, hoci mi je ľudsky bližší, skúsenosti vôbec nemá a vo viacerých pre mňa dôležitých veciach s ním nesúhlasím. Neviem sa preto rozhodnúť, či vôbec ísť voliť.“

Čitateľom prajeme pokojnú voľbu podľa svojho vedomia a svedomia.

Redakcia a spolupracovníci Postoy.sk

Kategórie: Cirkev, Médiá

Aliancia za rodinu sa stretla s prezidentskými kandidátmi A. Kiskom a R. Ficom

25. marec 2014 - 18:38

Categories: 

Aliancia za rodinu v piatok 21. marca listom oslovila oboch prezidentských kandidátov s výzvou o stretnutie ohľadne pripravovaného referenda o ochrane rodiny a manželstva. O stretnutia prejavili záujem obaja kandidáti Andrej Kiska aj Robert Fico, ku ktorým došlo dňa 25. januára.

Robert Fico Alianciu ubezpečil, že Smer-SD spoločne s KDH presadzujú v NRSR novelu Ústavy SR, ktorá má definovať manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy. 

Robert Fico konkrétne Aliancii za rodinu potvrdil: „V prípade zvolenia za prezidenta by som Vami iniciované referendum, ak bude spĺňať všetky zákonné náležitosti a otázky položené v ňom budú v súlade s Ústavou SR,“ vyhlásil. Rokovania o obsahu otázok budú ďalej pokračovať. Zároveň uviedol, že v záujme šetrenia finančných prostriedkov by podporil myšlienku spojiť toto referendum s niektorým druhom volieb.

Na druhom stretnutí s Andrejom Kiskom sa tenjasne vyjadril, že víta občianske iniciatívy a je pre neho dôležité, aby sa ľudia aktívne zapájali do spoločenského diania. „Myslím si, že referendá by mali byť spájané s jednotlivými voľbami ako najlepší nástroj na vyjadrovanie vôle občanov,“ povedal Andrej Kiska. Z tohto dôvodu bude preferovať, aby aj referendum o ochrane rodiny a manželstva, ktoré iniciuje Aliancia za rodinu, bolo spojené s niektorými voľbami.

Prezidentský kandidát Andrej Kiska prejavil záujem v prípade svojho zvolenia o ďalšie stretnutie, kde by bol prediskutovaný aj obsah jednotlivých otázok.

Hovorcovia Aliancie za rodinu Anna Verešová a Anton Chromík privítali tieto postoje prezidentských kandidátov Roberta Fica a Andreja Kisku, aj ochotu oboch spojiť termín referenda s niektorými voľbami.

O Aliancii za rodinu: Aliancia za rodinu je občianska iniciatíva organizácií, ktorá vznikla v decembri 2013 na podporu hodnôt manželstva a rodiny. Neviaže sa na žiadnu ideológiu, vierovyznanie či politickú stranu a je otvorená pre všetky organizácie, ktoré sa stotožňujú s jej cieľmi. Alianciu momentálne tvorí 80 organizácií venujúcich sa sociálnej práci v teréne, pomoci rodinám, deťom z detských domovov, slobodným matkám, hendikepovaným, vzdelávacím aktivitám a tiež ochrane a presadzovaniu ľudských práv. Organizácie zoskupené v Aliancii za rodinu zastupujú vyše 200 000 občanov Slovenska od stredoškolákov, cez vysokoškolskú mládež, aktívnych dôchodcov až po podnikateľov a akademické prostredie. Hovorcami aliancie sú Anna Verešová, Anton Chromík a Peter Kremský.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Jaroslav Daniška: Najväčší problém kampane

25. marec 2014 - 12:37

Tags: 

Categories: 

Sledujem prezidentské diskusie, sledujem prudký vývoj na domácej scéne a teším sa na volebnú noc. Ale jedna vec mi v tejto kampani zúfalo chýba.

Považujem to za najväčšie sklamanie tejto kampane. Mám dokonca pocit, že práve v pochopení tohto zlyhania je kľúč k sobotnému víťazstvu.

O čo ide?

Neviem, prečo chce byť Robert Fico prezident. A neviem ani prečo ním chce byť Andrej Kiska.

Pred prvým kolom bolo všetko jednoduchšie. Vedel som, prečo chce byť prezidentom Čarnogurský, vedel som, prečo chce byť prezidentom Procházka, dokonca aj Kňažko. Vedel som, prečo kandiduje Bárdos aj Hrušovský.

Kňažkovi stačilo úplné minimum: jeho jediným programom bolo, aby prezidentom nebol Fico. Procházka mal na začiatku problém, ale zvládol ho a krajinu presvedčil, že úrad prezidenta môže vyzerať podstatne inak. Lenže do druhého kola nepostúpil ani jeden z nich a sú tam dvaja muži, ktorí dodnes neodpovedali na tú najzákladnejšiu otázku.

Fico nebojuje za svojich voličov, ale za seba

Začnime s Robertom Ficom. Ako premiér má viac právomocí, viac reálnej moci, navyše má ohromnú parlamentnú väčšinu a za sebou jednotnú stranu, kde nemá jediného rivala. Každý politik sníva o tom, čo má dnes premiér Fico. Prečo sa toho chce vzdať? Hovorí, že mu ide o sociálny dialóg, stabilitu na politickej scéne, lepšie meno krajiny v zahraničí. V poriadku. Až na to, že všetko dokáže ovplyvniť viac ako premiér, než prezident. Prečo sa potom vzdáva toho, čo má a chce sa stať prezidentom, ktorý to nedokáže tak ovplyvniť?

"Každý politik sníva o tom, čo má dnes premiér Fico. No všetko dokáže ovplyvniť viac ako premiér, než prezident. Prečo sa toho chce vzdať?"

To je dôvod jeho nízkej podpory v prvom kole a aj odpoveď na otázku, či dokáže získať potrebných 800-900 tisíc voličov v druhom kole. Až doteraz, keď v kampaniach bojoval za svojich voličov, za ich záujmy, ľudia mu verili a podporovali ho. Ale v tejto kampani to neplatí. Fico nebojuje za nich, ale za seba. Teraz nejde o záujmy sociálne slabších, odborárov, zamestnancov, dôchodcov, ľudí z vidieka či niektorých sídlisk, ide len o neho a ľudia to cítia.

Vieme, že chce byť prezident, vieme, že kvôli tomu zmenil politiku Smeru k otázke ústavnej ochrany manželstva, podporuje aj ďalšiu opozičnú reformu súdnictva. Ale prečo chce byť prezident? To nikto nevie.

A prezidentský kandidát na to neodpovedá.

O Kiskovi vieme veľa, ale nie to, prečo kandiduje

Andrej Kiska je až prekvapivo podobný prípad. Stretol som sa s ním dvakrát a zaujímavo sa porozprával. Má originálny životný príbeh a jeho charita je jednou z najvýznamenjších vecí, aké u nás po roku 1989 vznikli. Jeho osud je v mnohom zvláštne paradoxný, tesne pred pádom komunizmu chcel byť členom komunistickej strany, peklo zažil v Amerike a keď bol najbohatší, začal pomáhať najchudobnejším.

"Kiska pozná, čo je to chudoba a ľudské nešťastie a chudobným dokáže pomáhať, vieme, že je schopný manažér. Ale prečo chce byť prezidentom? Neviem."

Ale prečo chce byť vlastne prezidentom?

Slovenské nemocnice, domovy detí aj dôchodcov a vôbec sociálne služby lepšími nespraví. A on to vie. Keď som s ním v septembri 2012 robil rozhovor a povedal som mu, že malá strana dokáže presadiť viac ako prezident, dal mi za pravdu.

Kampaň ukázala, že nie je ani mužom charizmy, ani veľkých prejavov. Pozná nefunkčnosť nášho zdravotníctva a sociálneho systému ako azda nikto v krajine, ale nedokáže o tom hovoriť inak, ako na úrovni jednotlivých tragických prípadov. Pozná tunajších bohatých ľudí, aj spôsob ako zbohatli, aj „kultúru“, ktorej mnohí z nich prepadli. Sám sa toho vedome vzdal a všetkým bohatým ukázal, že zmysel života sa na nuly nepočíta. Ale nehovorí ani o tom. Možno na uzavretých seminároch, ale to je málo. Nepočul som ani, že by naši superbohatí po jeho príklade masívne pomáhali chudobným či inak odkázaným a stali sa lídrami, ktorí menia našu krajinu.

Vieme, že Kiska pozná, čo je to chudoba a ľudské nešťastie a chudobným dokáže pomáhať, vieme, že je schopný manažér.

Ale prečo chce byť prezidentom? Neviem.

Dám svoj hlas Kiskovi

"V sobotu dám Kiskovi svoj hlas. Bol by som však rád, keby som sa dovtedy dozvedel, prečo chce byť prezidentom, čo také chce dosiahnuť a nedokáže to dosiahnuť ako bohatý filantrop."

Je to vôbec čudná kampaň. Omnoho ľahšie sa dá povedať, prečo by nemali byť Fico alebo Kiska prezidentami. Pre krajinu by zjavne nebolo dobre, aby mal Smer všetky mocenské posty, rovnako ako nie je dobre, ak niekto vstupuje do politiky tak, že chce byť hneď prezident a ešte k tomu „nepolitický“ prezident.

Aby nedošlo k omylu, v sobotu dám Kiskovi svoj hlas. Bol by som však rád, keby som sa dovtedy dozvedel, prečo chce byť prezidentom, čo chce vlastne robiť, prečo je ten úrad pre neho dôležitý, čo také chce dosiahnuť a nedokáže to dosiahnuť ako bohatý filantrop.

Ak sa to nedozviem, budem voliť iba rozumom. Obávam sa totiž, že náhrada za Roberta Fica na úrade vlády môže byť iba horšia, ako je on.

Ale ak takto zvolíme prezidenta, bude to slabý prezident.

Jaroslav Daniška
Autor je redaktor týždenníka .týždeň.

Ilustračné foto: wikipedia.org (licencia CC)

Kategórie: Cirkev, Médiá

25. marec v znamení bielej stužky

25. marec 2014 - 9:02

Tags: 

Categories: 

Za posledné obdobie sa na Slovensku vzmáha hlas tých, ktorí sú aj v našej „kresťanskej“ krajine často pokladaní za spiatočníckych a nemoderných. Organizátori a zástancovia aktivít smerujúcich k udržaniu tradičných hodnôt, či skôr k ich návratu, však nepoľavujú. 25. marca je „Slovensko opäť za život“.

Snáď najmasovejšou akciou od Nežnej revolúcie, ktorá dokázala spojiť desaťtisíce ľudí, ale mnohých aj názorovo rozdeliť, bol Národný pochod za život, ktorý sa uskutočnil 22. septembra minulého roka. Ako vtedy uviedol jeden zo spolorganizátorov Dušan Škurla, pochod bol „vyvrcholením dlhoročného úsilia za presadenie kultúry života a reakcia na rastúce spochybňovanie hodnoty ľudského života a rodiny ako ideálneho miesta pre prijatie života.“ Jeho hlavným posolstvom, okrem ochrany ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, bolo aj vyjadrenie podpory rodine založenej na manželstve muža a ženy, či požiadavka na zákonné ošetrenie rodičovského práva na výchovu detí. „Ako členovia tejto spoločnosti sme si vedomí našej spoluviny za súčasný stav, kedy sme pričasto ako súčasť mlčiacej väčšiny nebránili právo na život a nevytvárali vhodné podmienky na jeho rozvoj. Súčasný stav je natoľko vážny, že nás vyzýva ku konkrétnym činom, vyzýva nás postaviť sa za ochranu každého jedného človeka, aj toho nenarodeného,“ odznelo okrem iného v manifeste Pochodu.

Prečítajte si viac k téme
Pochod za život
Ochrana života
Ľady sa pohli

Pochod a samotní ľudia, ktorým boli jeho hodnoty blízke, sa stal podnetom aj pre vznik Aliancie za rodinu. Nová občianska iniciatíva, ktorá vznikla v decembri 2013, sa vo svojej činnosti snaží prispievať k ochrane prirodzenej rodiny, čoho výsledkom je najnovšie aj petičná akcia, ktorej cieľom je vyzbierať potrebné množstvo podpisov na vyhlásenie referenda o ochrane rodiny. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pripravované zmeny v ústavnej definícii manželstva, na ktorých sa dohodli KDH a Smer-SD by mohli byť dostatočne ústretovým krokom voči spomínaným snahám. Aliancia na jednej strane tieto opatrenia vníma pozitívne, no na strane druhej ich nepokladá za celkom postačujúce. „V súčasnosti podaný návrh novely Ústavy SR na ochranu definície manželstva ako zväzku muža a ženy je dobrým krokom, ktorý, žiaľ, nerieši bezprostrednejšie ohrozenia rodiny,“ uviedol začiatkom marca hovorca Peter Kremský. „Musíme skonštatovať, žežiadna z plánovaných legislatívnych aktivít politických strán zatiaľ nenapĺňa všetky cieleAliancie, ktoré sú pre nás rovnako dôležité. Preto sme sa v rámci organizačného tímu Aliancie, po dôkladnom zvážení všetkých výhod i nevýhod, rozhodli vyhlásiť občiansku petíciu za referendum o ochrane rodiny,“ doplnil ďalší z hovorcov Aliancie Anton Chromík. Aliancia, ktorá sa charakterizuje ako nestranícka a nadkonfesionálna občianska iniciatíva, súčasne ľudí vyzýva, aby nielenže petičnú akciu svojím podpisom podporili, ale aby sa aktívne do zberu podpisov aj zapojili.

Spolu za život

Ďalšou aktivitou, zastávajúcou šírenie úcty k ľudskému životu od jeho počatia, je nepochybne, aj kampaň 25. marec – Deň počatého dieťaťa, ktorá bude prebiehať počas marca a apríla pod záštitou združenia Fórum života. Hoci sa uskutoční už jej štrnásty ročník, jej aktuálnu tému – Slovensko za život – organizátori zvolili tak, „aby nadväzovala na minuloročný septembrový Národný pochod za život v Košiciach a aby dali najavo, že účasť desiatok tisíc ľudí na tejto krásnej manifestácii života nebola iba sezónnou záležitosťou, ale stále trvá a naberá na intenzite v celospoločenskom meradle,“ objasnila na tlačovej besede predsedníčka Fóra Marcela Dobešová. Hovorca Pochodu Tomáš Kováčik ocenil dlhoročnú iniciatívu budovania úcty voči každému životu: „Národný pochod za život bol míľnikom, ktorý sa pravdepodobne bude opakovať, ak nebudeme vidieť ochotu zmien v našej spoločnosti. Kampaň Slovensko za život vnímam ako jasný odkaz, že sa nevzdáme, kým nebude chránený každý človek.“

"Dobrovoľníci budú rozdávať biele stužky ako symbol nevinnosti a bezbrannosti. Každý, kto si takúto stužku pripne na odev, dá najavo, že sa hlási k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti.“ 

V priebehu marca a apríla sa v krajských mestách Slovenska budú konať ďalšie verejné zhromaždenia, ktoré odštartovali už 22. marca v Žiline a za účasti košického arcibiskupa Bernarda Bobera aj v Humennom a 23. marca v Košiciach.

Rovnaké stretnutia ľudí, ktorým záleží na ochrane každého ľudského života už od jeho počatia, prebehnú aj 29. marca v Prešove a 30. marca v Banskej Bystrici. V apríli budú zhromaždenia pokračovať – v Trenčíne piateho apríla, šiesteho apríla v Trnave, a vyvrcholia dvanásteho apríla v Nitre a trinásteho apríla v Bratislave. „Na zhromaždeniach a počas týždňa predchádzajúceho 25. marcu – Dňu počatého dieťaťa aj v iných mestách a obciach budú dobrovoľníci rozdávať biele stužky ako symbol nevinnosti a bezbrannosti. Každý, kto si takúto stužku pripne na odev, dá najavo, že sa hlási k rešpektovaniu práva na život a ľudskej dôstojnosti,“ doplnila Elena Miškovičová, koordinátorka kampane.

Počas kampane vystúpi aj poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská, ktorá sa aktívne podieľa na presadzovaní  pro-life a pro-family hodnôt. „Ľudský život, jeho dôstojnosť a prirodzená rodina vytvárajú samotnú možnosť politiky. Ak vplyv týchto hodnôt v spoločnosti oslabne, ak na ne rezignuje, stratí sa chápanie spoločného dobra a politika ako ju poznáme zanikne,“ zdôraznila Záborská, ktorá aktuálne prebrala patronát aj nad ďalším projektom Fóra života - Zachráňme životy, fungujúcim už sedem rokov. „Je pre mňa česť prijať patronát nad projektom Zachráňme životy. Vždy som veľmi povzbudená každým zachráneným životom a každou pomocou, ktorá je poskytnutá ženám v núdzi a ich deťom. Chcem preto využiť príležitosti, ktoré mi umožňuje moja pozícia vo verejnom živote, aby sa o týchto príbehoch a o samotnom projekte dozvedelo čo najviac ľudí,“ dodala.

Súčasťou verejných zhromaždení budú aj rôzne hudobné vstupy, slovo dostanú aj členovia Aliancie za rodinu, Fóra života, ale aj iní zástupcovia pro-life organizácií v regióne. Organizátori predstavia aj konkrétnu pomoc tehotným ženám a matkám v núdzi, s ktorou súvisí ďalšia činnosť nadväzujúca na projekt Zachráňme životy - Poradňa Alexis, poskytujúca poradenstvo už od roku 2007.

"Aj vďaka Pochodu za život sa téma ochrany nenarodených detí a tradičnej rodiny stáva čoraz diskutovanejšou. Po dlhých rokoch nás môžu čakať zmeny v prospech tých, ktorí sa ešte nemôžu brániť sami."

Vyber si život

V rámci prolife aktivít sa 21. až 22. marca v Rajeckých Tepliciach konal aj 16. ročník konferencie Vyber si život, na ktorej ako jeden z hlavných hostí vystúpil aj riaditeľ Európskeho centra pre právo a spravodlivosť Gregor Puppinck. Na konferencii priblížil činnosť Európskeho súdneho dvora v Štrasburgu, ktorý podľa neho síce pôvodne vychádzal z rodiny ako základnej jednotky spoločnosti, no v poslednom čase sa posunul do „východiska silne individualistického, v ktorom sa stáva definícia rodiny a rodinného života čoraz ťažšia a nezrozumiteľná.“ Kritériom pre rodinu sa stali citové väzby, ktoré doteraz právo nebralo do úvahy, keďže nie sú objektívne stanoviteľné, čo následne vytvára právne ťažkosti a vedie k redefinovaniu reality.

Na konferencii bola Fórom života, Annou Záborskou a primátorom Rajeckých Teplíc Petrom Dobešom odovzdávaná aj Cena Antona Neuwirtha za ochranu života. Tento rok ju udelili Eve Čeřovskej za zorganizovanie vyše 120 modlitbových pochodov za život a vytrvalé šírenie postoja lásky a pomoci tehotným ženám. V kategórii zahraničná osobnosť cenu získal spomínaný Gregor Puppinck za obhajobu slobody náboženského vyznania, rodinného práva a dôstojnosti pred európskymi súdmi a za vynikajúcu prípravu úspešnej európskej iniciatívy Jeden z nás. V kategórii organizácia cenu udelili občianskemu združeniu Manželské stretnutia za 20 ročné úsilie o obnovu a ozdravenie rodiny.

Správna voľba

Tohtoročný Deň počatého dieťaťa bude mať dva rozmery – celospoločenský v zmysle napĺňania zvoleného motta, ale aj veľmi osobný v dôsledku zvýraznenia konkrétneho puta medzi matkou a dieťaťom. „Nakoľko jedným z nosných programov Fóra života sú projekty konkrétnej pomoci tehotným ženám a matkám v núdzi, rozhodli sme sa ponúknuť v rámci vizuálu kampane skutočný príbeh dvojročnej Viktórie, ktorej mama uvažovala o potrate. Vďaka tomu, že vyhľadala našu pomoc, sa podaril malý zázrak a dnes sa spolu tešia zo života plného lásky,“ uviedla Zuzana Stohlová Kiňová, koordinátorka projektov konkrétnej pomoci.

Zdá sa, že košický Pochod za život bol povzbudením pre Cirkev, občianske združenia, aktivistov, ale aj obyčaných ľudí, ktorým boj o život nenarodených detí nie je ľahostajný. Aj vďaka Pochodu sa téma ochrany nenarodených detí a tradičnej rodiny stáva čoraz diskutovanejšou a Slovensko v tejto oblasti čakajú zmeny. Po dlhých rokoch to môžu byť zmeny v prospech tých, ktorí sa ešte nemôžu brániť sami.

Daniela Matejovičová
Autorka je spolupracovníčka Postoy.sk.

Ilustračné foto: www.25marec.sk, www.bratislavazazivot.sk

Kategórie: Cirkev, Médiá

Skutočný ukrajinský boj

24. marec 2014 - 13:42

Tags: 

Categories: 

V súčasnosti sú médiá plné správ o rinčaní zbraní medzi Ukrajinou a Ruskou federáciou. Pre drvivú väčšinu Ukrajincov sú takéto správy šokom. Avšak tieto správy prehlušujú iný zápas, zápas o budúcu tvár Ukrajiny, o to či sa krajina zasekne na mnohé desaťročia v boji za jednonárodný štát s jedným dominantným jazykom alebo prijme svoju identitu dvojjazyčného národa.

Územím Ukrajiny sa v priebehu stáročí prehnali mnohé národy, kultúry a ich jazyky. Spletité dejiny umožňujú nezodpovedným politikom vylučovať raz jeden národ/jazyk, raz druhý. Dnes sa stáva módou vyhlasovať ruský jazyk za neautochtónny, rozumej cudzí na Ukrajine v porovnaní s napríklad ukrajinským, tatárskym či gagauzským. V tomto odkaze je zakomponované výhražné posolstvo pre všetkých rusky hovoriacich obyvateľov Ukrajiny, teda napríklad minimálne pre polovicu obyvateľov Kyjeva. Takéto odkazy nie sú vlastné iba nacionalistickým médiám či polovojenským organizáciám, ktoré sa tu vyrojili, ale osvojili si ich aj špičky ukrajinského ministerstva školstva.

Tristoročná rusifikácia je nezmysel K téme:
Politika a médiá trhajú Ukrajinu na kusy, potrebuje kompromis
Viac článkov k udalostiam na Ukrajine

Čo však znamená byť Ukrajincom? Pre Stredoeurópana to znamená hovoriť národným jazykom, pochádzať z mnohých pokolení, ktoré žili na danom území a pestovali jednu kultúru. Okrem jazyka všetko platí aj na Ukrajine. Čím viac diskutujem s Ukrajincami o ich identite, študujem ich dejiny, tým hlbšie chápem dôležitosť dvojjazyčnosti pre ich identitu.

Pred pár dňami som čítal článok v Christian Science Monitor, ktorý okrem iného písal o viac ako tristoročnej rusifikácii Ukrajiny. Ukrajina prešla obdobiami tvrdej rusifikácie aj násilnej ukrajinizácie, ale z pohľadu ostatných tristo či tisíc rokov to boli iba krátke epizódy. Samozrejme, pred približne tristo rokmi neexistoval ukrajinský jazyk rovnako ako neexistoval ruský. Vtedy ešte iba doznieval veľký rozkol vnútri pravoslávia, ktorého predmetom okrem teologických rozporov bola aj otázka štandardizácie cirkevnoslavjanskeho jazyka, teda úradného a kultúrneho jazyk impéria. Nakoniec sa presadil kyjevský variant oproti moskovskému a stal sa základom modernej ruštiny rovnako ako modernej ukrajinčiny. Hovoriť o tristoročnej násilnej rusifikácii je v tomto ohľade úplný nezmysel.

"Vládni spojenci chcú Ukrajinu jedného národa, jedného jazyka. Momentálne sú ochotní tolerovať Gagauzov, Tatárov a Poliakov. Nepriateľom je ruština a Rusi. Ak sa vysporiadajú s nimi, čo im zabráni nepotlačiť aj ostatných?"

Osudy ukrajinčiny a ruštiny boli a sú prepletené rovnako, ako osudy ich kultúr. Myslím, že nikto z nás si nevie predstaviť ruskú kultúru bez najväčších ukrajinských spisovateľských velikánov Gogoľa a Bulgakova. Rovnako, ako si Ukrajinci nevedia predstaviť odkaz Tarasa Ševčenka, najvýznamnejšej postavy ukrajinského národného hnutia, ktorého dvestoročnicu v týchto dňoch oslavujeme, bez jeho rusky písaných prác.

Pre Ukrajinu je príznačné, že keď sa rozprávate, v kolektíve ľudí znejú oba jazyky a vaši spolubesedovníci plynule prechádzajú z jedného jazyka do druhého a späť. Bez zaváhania a rozpakov.

Ukrajina upadá do anarchie

Posledné roky mnoho zmenili. Začalo to prezidentom Kučmom a zatváraním ruských škôl, pokračovalo to prezidentom Juščenkom, ktorý sa otvorene postavil na pozície nacionalizmu a šovinizmu a rozdelil národ. Prezident Janukovič urobil pre zjednotenie krajiny minimum a aj to bolo zatienené všadeprítomnou korupciou a štátnou zvôľou.

Dnes Ukrajina pripomína tieň samej seba. Krajina sa postupne akoby neviditeľnými krôčikmi prepadá do anarchie. Nová vláda nezvláda viacerých svojich spojencov, ktorí majú vlastnú predstavu o zjednotení Ukrajiny. Chcú Ukrajinu jedného národa, jedného jazyka. Momentálne sú ochotní tolerovať Gagauzov, Tatárov a Poliakov. Nepriateľom je ruština a Rusi. Ak sa vysporiadajú s nimi, čo im zabráni nepotlačiť aj ostatných?

To všetko komplikuje súčasné miešanie sa zahraničia, ktoré hrá svoju hru na rozdeľuj a panuj. Veľmoci si vyberajú svojich spojencov na Ukrajine, ktorí sa pobijú o moc. Obeťou bude Ukrajina samotná.

Moderný nacionalizmus alebo kultúrna cesta predkov?

"Ukrajinské rozhodnutie neznamená „iba“ uzdravenie ekonomiky, ale hlavne hľadanie spoločnej budúcnosti, v ktorej žiadny obyvateľ Ukrajiny nebude vo svojej vlasti cudzincom."

Dnes sa veľa hovorí o zjednotení Ukrajiny a Ukrajincov, ale ako to často býva, keď sa veľa hovorí, málo sa koná. Ukrajina nie je iba ďalším európskym štátom, má svoje špecifiká. Jedno z nich je, že vyrastá z kultúry starej Rusi. Rovnako ako z nej vyrastajú aj Rusi či Bielorusi. Všetci sú dedičmi jedného odkazu predkov. Ukrajina sa musí rozhodnúť, či sa vzdá spoločného dedičstva alebo sa stane hrdým národom. Ako Slovák, ktorého národ sa vzdal uhorského dedičstva a teraz k nemu opäť bolestne hľadá cestu, cítim dôsledky ich rozhodnutia, ale aj obtiažnosť ich voľby. Vydať sa jednoduchšou cestou moderného nacionalizmu sľubujúcou žiarivú budúcnosť, alebo ísť cestou predkov, ktorí stáročia budovali spoločnú kultúru Rusi a urobili z ukrajinskej kultúry to, čím je dnes so všetkým jej bohatstvom?

Toto je ukrajinské rozhodnutie. Buď budú vo vleku udalostí a partikulárnych záujmov alebo sa rozhodnú vykročiť cestou budovania sebavedomého štátu. A to neznamená „iba“ uzdravenie ekonomiky, ale hlavne hľadanie spoločnej budúcnosti, v ktorej žiadny obyvateľ Ukrajiny nebude vo svojej vlasti cudzincom.

Michal Považan
Autor niekoľko rokov pracoval v mimovládnom sektore, v súčasnosti pôsobí na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Kategórie: Cirkev, Médiá

Marián Šťastný - ideový otec Sviečkovej manifestácie

23. marec 2014 - 13:47

Categories: 

V utorok 25. marca si pripomíname 26. výročie Sviečkovej manifestácie. Pri tejto príležitosti prinášame príbeh Mariána Šťastného, ktorý odznel na minuloročnej konferencii Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom, neskôr budú pokračovať aj ďalšie.

Veľkým prejavom odvahy veriacich počas obdobia komunizmu bola Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí.

Prvotná myšlienka vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi Československej socialistickej republiky (ČSSR) vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou polhodinového pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.

Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani vtedy, keď v tomto úsilí zostali osamotení.

Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade so vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť.

František Mikloško oficiálne oznámil 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia, ktorého programom mala byť tichá manifestácia za menovanie katolíckych biskupov na vyprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v ČSSR.

Správa o chystanej manifestácii sa po Slovensku šírila ústne, prostredníctvom rádia Vatikán, rozhlasových staníc Hlas Ameriky a Slobodná Európa a tiež amatérskymi plagátikmi a letákmi. Články o kultúrnom živote v Československu boli zverejňované aj v časopisoch Literárny týždenník, Dotyky, Ramboid a Slovenské pohľady.

Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie protestného zhromaždenia. Celý priebeh protiopatrení bol priamo riadený Ústredným výborom komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) a priebežne bol o všetkých opatreniach informovaný aj Ústredný výbor komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). Predsedníctvo ÚV KSS zriadilo politickú komisiu, ktorá sledovala a riadila aktivity proti zhromaždeniu a zásah proti nemu. Členmi tejto komisie boli: Gejza Šlapka, Miroslav Válek, Štefan Lazár, Ladislav Sádovský, Vincent Máčovský, Štefan Mikula, Ladislav Horák, Pavol Kováč, Alojz Lorenc, Ján Šveda a Igor Škorica.

Priebeh Sviečkovej manifestácie

Sviečková manifestácia sa konala v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí a v okolitých uličkách a zúčastnilo sa jej viac ako 2 000 veriacich.

O 16:00 sa tu začali zhromažďovať ľudia a o 17:16 bol vydaný pokyn na uzavretie Hviezdoslavovho námestia. Napriek tomu sa tu sústredilo asi 3 500 osôb a v okolitých uličkách zostalo zablokovaných približne 6 000 osôb. O 18:00 sa asi 500 až 1 000 osôb zhromaždilo pred budovou Slovenského národného divadla (SND) so zapálenými sviečkami, zaspievali štátnu a pápežskú hymnu a začali sa pokojne modliť modlitbu ruženca. Organizátorov, ktorí boli zaistení, zastúpili ďalší aktivisti laického apoštolátu Július Brocka a František Vikartovský.

"Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut a odvážali na policajné stanice."

Zhromaždení občania boli vyzvaní, aby sa rozišli, pretože manifestácia nebola povolená. Keď však na výzvu nereagovali, politická komisia sledujúca dianie na námestí z okien štvrtého poschodia Hotela Carlton vydala príkaz na rozohnanie davu veriacich. Autá Verejnej Bezpečnosti (VB) so zapnutými sirénami a majákmi začali prudko jazdiť po námestí a vrážať do ľudí. Príslušníci VB kričali na ľudí, bili ich obuškami, päsťami a tých, čo padli, kopali na zemi. Viacerých odvliekli do pripravených áut VB a odvážali ich na policajné stanice. Zhromaždených veriacich popritom neprestajne kropili prúdmi vody vozidlá technických služieb. Napriek všetkému sa zhromaždení veriaci naďalej pokojne modlili, preto proti nim polícia nasadila dve vodné delá.

O 18:30 sa zhromaždenie v plánovanom čase ukončilo, napriek tomu naďalej zasahovali špeciálne jednotky proti manifestujúcim, mlátili ich obuškami a použili aj slzotvorný plyn a psov. Viacerí ľudia utrpeli zranenia a krvácanie, pretože Zbor národnej bezpečnosti (ZNB), ŠtB a VB nešetrila ani starcov a mladé dievčatá. Na potlačenie zhromaždenia veriacich občanov bolo nasadených 953 príslušníkov VB. Celkovo bolo zadržaných 126 občanov ČSSR a 12 cudzích štátnych príslušníkov, medzi nimi boli i akreditovaní novinári.

Správu o zhromaždení veriacich a zásahu poriadkových síl proti nim predložili predsedníctvu ÚV KSČ v apríli 1988 Ignác Janák a Peter Colotka. Správu prijalo Predsedníctvo ÚV KSČ súhlasne a bez námietok. Až po Nežnej revolúcii v roku 1989 začala vojenská prokuratúra trestné stíhanie majora ZNB Alexandra Kysuckého pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa preto, že nezákonne zaistil Františka Mikloška. Vzhľadom k tomu, že František Mikloško spoločne s Jánom Čarnogurským navrhli zastaviť jeho trestné stíhanie, podala komisia Slovenskej národnej rady prezidentovi republiky v prospech trestne stíhaného žiadosť o udelenie milosti. Okrem Alexandra Kysuckého nebolo proti nikomu z politických a štátnych činiteľov začaté trestné stíhanie.

Osudy Mariána Šťastného – Zrodil sa Človek

Celý príbeh sa začal odohrávať v malebnej dedinke Pružina pod Strážovskými vrchmi. Tu bývali Františka Kvassayová a Stanislav Šťastný. Cesty sa im skrížili na dedinskej veselici. Keď prekročili prah manželstva, narodili sa im deti Vladimír (*10.5.1945) a Bohumil - zvaný Milo (*6.3.1947). Mali pomerne veľké hospodárstvo, ktorému sa viac venovala mama, lebo otec pracoval vo fabrike. Najskôr dochádzal do Dubnice, no keď si našiel robotu v Bratislave, museli sa presťahovať tam, hoci svoje hospodárstvo, ku ktorému mali veľmi pozitívny vzťah, nechceli opustiť. V Bratislave pribudli k Vladimírovi a Milovi ďalší súrodenci. 8. januára 1953 sa narodil Marián, o tri roky neskôr Peter (*18.9.1956), potom Anton - prezývaný Stenly (* 5.8.1859) a nakoniec sa chlapci potešili aj zo sestričky Evy (*12.4.1966 ). Spolu bývali v dvojizbovom byte na Kvetnej ulici.

Záľuba, ktorá sa stala zmyslom života

Mariána už v detstve fascinoval hokej. V centre sídliska, ktoré tvorili bytovky z Kvačalovej, Kulíškovej, Kvetnej ulice a Daxnerovho námestia, každoročne v zime pripravovali dospelí ľadovú plochu pre mládež. Chlapci sa tam mohli naplno vyšantiť a najradšej hrávali hokej. Marián svojich dvoch starších bratov s úžasom obdivoval a sníval, že bude hrávať s nimi. Keď trochu podrástol, pridal sa k chlapcom a každú chvíľku svojho voľného času trávil trénovaním otočiek, kľučiek a prihrávok do hokejovej bránky. Takmer všetci malí chlapci, ktorí chcú byť hokejistami, majú svoj jeden veľký hokejový vzor, ktorému sa chcú podobať. Marián bol však iný. Obdivoval každého, kto sa snažil mať úspech a neustále na sebe pracoval, a tým sa ten človek zaradil k jeho vzorom. Povedal nám: „Nezáležalo na tom, či tie úspechy boli na medzinárodnej úrovni, štátnej, mestskej alebo dokonca na úrovni ulice, kde som žil. Títo ľudia ma motivovali a nepriamo formovali.“

"S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR."

Bol nesmierne talentovaný. Už ako 13-ročného si ho v školskej lige na Kvačalovej ulici všimol tréner B-žiakov Slovana Ing. Pavol Urcikán na hokejovom turnaji bratislavských základných škôl a pozval ho na tréning. Marián s nadšením súhlasil a veľmi sa tešil. Odvtedy hral už „naozajstný“ hokej. Darilo sa mu veľmi dobre. Na konci sezóny bol preradený do mužstva A-žiakov. Namiesto mladšieho dorastu zakotvil na dve a pol sezóny v staršom doraste, pretože obstál v skúškach trénera Eduarda Gábriša. Získal čestné miesto opory družstva. V tomto období sa jeho meno začalo skloňovať aj v súvislosti s československou juniorskou reprezentáciou. Ako 15-ročný bol pozvaný do výberu mladšieho dorastu ČSSR a po roku začal štát reprezentovať za starší dorast. Hrával tam do devätnástich rokov. V tomto čase už pôsobil u mužov Slovana Bratislava. Po prvýkrát sa v reprezentácii mužov objavil v roku 1972 pred olympiádou v Sapore. Na majstrovstvách sveta získal zlatú medailu v rokoch 1976 a 1977.

Bol veľmi ctižiadostivý hráč a hokeju sa venoval telom aj dušou. Častokrát zdôrazňoval, že hokej je jednoducho agresívna a priamočiara hra. S bratmi Petrom a Antonom hrávali ako bratské trio a veľmi sa im darilo. V roku 1979 sa ako hráč Slovana stal majstrom ČSSR. Toto bol jeho najkrajší hokejový zážitok. Veď Bratislava čakala na tento titul 60 rokov. „Viete si predstaviť tú úžasnú radosť divákov a samozrejme vedenia klubu spolu s hráčmi?“, hovorí Marián. O rok neskôr sa zúčastnil s bratmi olympiády v Moskve a v druhej časti turnaja nastúpil vojenskú službu do Jihlavy. Rok 1980 bol preňho aj návratom k hokeju.

Bratia Šťastní - zľava Anton, Peter a Marián

(Ne)dobrovoľný odchod     

Koncom augusta spomínaného roka 1980 sa v Innsbrucku hral turnaj o Pohár európskych majstrov, na ktorom sa zúčastnil aj Slovan. Hrali tam aj Peter a Anton Šťastný. Pre manželky tohto tímu bol zorganizovaný zájazd, takže turnaj mohli prežívať po ich boku. V tomto čase boli už Peter s bratom Stenlym (Antonom) pripravení emigrovať. Odchod naštartovali vyhrážky predsedu Slovanu. Dal Petrovi jasne najavo, že keď nebude spolupracovať s trénerom Horským, postará sa, aby sa k hokeju už nikdy nepriblížil. Trpela by aj celá jeho rodina a on nechcel dopustiť, aby jeho deti vyrastali v pokrytectve, falši ani v schizofrenickej rozpoltenosti.

V období, keď sa konal turnaj o Pohár európskych majstrov, boli bratia Šťastní pravdepodobne predmetom zvýšenej pozornosti tajnej polície. Veď krátko predtým emigrovalo viac známych hokejistov a dalo sa predpokladať, že ich budú nasledovať aj ďalší. Príslušníci ŠtB si mohli domyslieť, že to budú bratia Šťastní. A zrejme uvažovali správne, lebo tesne pred odchodom do Innsbrucku sa u Šťastných objavili istí funkcionári zo Slovana, ktorí ich vraj prišli navštíviť, no nikdy predtým nič podobné neurobili. A bratia Šťastní si doteraz myslia, že prišli skontrolovať, či nepopredávali nábytok, čo bolo v tej dobe znakom prípravy emigrácie.

"S jeho hokejovou kariérou bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa."

Peter a Stenly však do poslednej chvíle váhali, či emigrujú, alebo nie. Rozhodovať sa bolo pre nich nesmierne ťažké, pretože mysleli aj na svojich bratov a rodičov. Marián o ničom nevedel. Hoci by ho radi vzali so sebou, vedeli, že on by bez svojej rodiny neodišiel, a bolo vylúčené veriť, že sa im takto narýchlo podarí dostať za hranice aj jeho manželku a tri deti. Na to si režim dával pozor. Mariánovi napríklad nikdy nedovolili odísť na dovolenku do Talianska alebo Nemecka s celou rodinou. Vždy muselo ostať doma aspoň jedno dieťa ako rukojemník, aby mala ŠtB záruku, že rodina neemigruje. A tak o tejto „emigračnej dohode“ povedali Mariánovi až na mieste činu – v Innsbrucku, krátko po tom, čo sa spojili s tímom Quebec Nordiques. Ich odchod bol už vtedy viac ako pravdepodobný. Mariána to poriadne zaskočilo. Bratia pochopili, že ich spoločné hokejové cesty sa začnú rozchádzať. Mariánovi dali prísľub, že sa budú snažiť, aby sa čo najskôr znovu spojili. Požiadali Quebec o kontrakt aj pre Mariána. Predpokladali, že tento hokejový klub bude chcieť získať bratskú trojku v plnej zostave. Marián sa rozhodol, že ak to vyjde, pokúsi sa neskôr za bratmi dostať aj s celou rodinou.

Marián – terč ŠtB

Petra a Antona najviac trápilo, že Marián sa stane hlavným terčom útokov režimu. A presne to sa aj stalo. Marián nám napísal: „Najsmutnejším momentom bol august 1980, kedy sa na mňa zosypalo celé biblické peklo a moja hokejová kariéra musela skončiť bez toho, aby som niečo zavinil ja.“ S jeho hokejovou kariérou v Československu bol fakticky koniec - dostal dištanc a nemohol si nájsť prácu ani ako právnik. Začali ho sledovať tajní. Povolávali na výsluch ľudí, s ktorými ho videli rozprávať sa. Dokonca sa musel dvakrát týždenne hlásiť u ŠtB. Problémy mu spôsobilo aj to, že jeho bratia boli kvôli emigrácii trestne stíhaní a Marián musel vybavovať ich súd. Dôsledky musel znášať on, jeho rodičom dali našťastie relatívne pokoj. ŠtB ho stále sledovala a vyhrážali sa mu, že jeho deti budú môcť vyštudovať nanajvýš učňovku.

Neskôr mu ponúkli, že ak chce emigrovať, môže, ale natrvalo. Musel však splniť desať podmienok, ako napríklad: nesmel poberať detské prídavky, musel predať dom a nemohol do zahraničia vycestovať s hotovosťou. Práve vtedy, keď už bol so všetkými papiermi a potvrdeniami pripravený odísť, mu oznámili, že plány sa zmenili a ŠtB nesúhlasí s jeho emigráciou. Marián hovorí: „Bol to pre mňa ďalší šok, po tom, čo som nemohol pracovať ani ako právnik, ani hrať hokej ako športovec, ktorý bol v tom čase na vrchole svojej slávy. Jednoducho, musel som sa vzdať detských prídavkov a rodina zostala absolútne bez príjmov. Žili sme len z nejakých úspor, ktoré som mal.“ Preto sa v januári 1981 rozhodol napísať list prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom ho žiadal ako bývalý majster sveta o pomoc.

Žiaľ, ŠtB tento list zadržala a vysmiala sa z neho. So sarkazmom mu z neho citovali určité state a nakoniec dodali: „A dúfam, že ste si vedomý, pán Šťastný, že tento list pán prezident nikdy nedostane.“ V tomto momente sa Marián rozhodol vycestovať aj so svojou rodinou ilegálne.

Cesta za slobodou

Ilegálny odchod nebol vôbec jednoduchý. Marián požiadal o pomoc jedného zo svojich predchodcov zo Slovana Bratislava - Jána Jendeka, ktorý mu pomohol získať niektoré pečiatky a vďaka tomu sa dostal aj so svojou rodinou cez hranice do Maďarska. Problém mu však robilo falšovanie pečiatky hraničného prechodu Rusovce na tzv. doložku. Tento falzifikát sa musel zhodovať s originálnou pečiatkou v pase. Marián musel tzv. štočok z medi namáčať do trojakého atramentu, aby z toho vznikla jedna pečiatka. Bola to veľmi náročná práca, pretože bola asi 30-stupňová horúčava, plno komárov a on mal iba jeden pokus na vytvorenie tohto falzifikátu. Pritom si zašpinil ruky a atrament mu nešiel zmyť. Juhoslovanskú hranicu museli prejsť v noci, aby si colníci farbu na jeho rukách nevšimli.

„Od radosti som začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ 

Po prechode za hranice opisuje svoje pocity nasledovne: „Ja som od radosti začal búchať do strechy a radoval sa, že som konečne na slobode a budem môcť tú istú slobodu ponúknuť mojim deťom a manželke.“ A v tej chvíli začul tiché kvílenie syna Róberta, ktorého sa spýtal, prečo plače, a on mu odpovedal: „Ocko, ja ťa vidím, ako sa tešíš, a mne je jasné, že odchádzame do Kanady, a ja už nikdy neuvidím svojich kamarátov, svoju babinku, svojho starkého...“ No a k tomu sa pridali aj jeho dve dcéry, takže „bolo to ako na pohrebe, no a z radosti a zo šampanského, ktoré som mal pripravené na oslavu v Záhrebe, nebolo nič. Otvoril som ho a vylial do záchodovej misy. Takže prvé kroky našej slobody boli viac v smútku ako v radosti,“ spomína Marián.

Tu - v Juhoslávii - vyhľadal pomoc pre vstup do Rakúska. Podarilo sa mu spojiť s rakúskym konzulátom, ktorý mu dal pracovné víza na sedem dní. Odišiel do Viedne, kde poňho prišlo vedenie klubu Quebec Nordiques. Potom sa už bez problémov 6. júna 1981 dostal aj so svojou rodinou do Kanady.

To, že sa mu snažili pomôcť aj jeho bratia, opisuje Peter Šťastný takto: „My v Kanade sme za ten čas vymýšľali všelijaké kovbojky a dokonalé bondovské plány, ako ho dostať z Československa. Uvažovali sme napríklad o prelete hraníc vrtuľníkom z piešťanského letiska alebo z Vajnor. Prezident Nordiques Marcel Aubut bol ochotný zaplatiť za Mariánov útek kráľovské peniaze.“ No bolo to komplikovanejšie, než si mysleli, a tak ho aspoň finančne podporovali. 


Rozhodnutie o začiatku trestného stíhania proti manželom Šťastným.

Marián v kanadskom drese

Po príchode do Kanady začal hrávať za klub Quebec Nordiques so svojimi bratmi. Vo svojej prvej sezóne v NHL dosiahol 89 bodov (z toho 35 gólov a 54 asistencií), a tým sa stal tretím najlepším nováčikom. Jeho výkon je dodnes dvanásty najlepší v histórii NHL. Odohral tu štyri sezóny a v roku 1985 prestúpil do klubu Toronto Maple Leafs, kde odohral ešte jednu sezónu. Potom pôsobil v klube HC Sierra vo Švajčiarsku. Po čase sa však znovu vrátil do Quebecu a začal sa venovať podnikaniu, ktorému sa venuje dodnes.

Srdcom Slovák

Marián nebol len vynikajúcim športovcom, ktorý emigroval do Kanady, ale i človekom, ktorý nikdy nezabudol na rodné Slovensko, a doteraz denno-denne sleduje, čo sa tu deje. Taktiež sa v minulosti snažil pomáhať Slovákom bojovať za ich slobody. Vždy ho zaujímali potreby a požiadavky svojich krajanov, ako napríklad oslobodenie spod komunizmu. Možno aj preto ho zaujala činnosť SKS a začal sa v ňom realizovať.

Marián Šťastný a Svetový kongres Slovákov

Spriatelil sa so Štefanom Romanom – predsedom Svetového kongresu Slovákov (SKS) – a v roku 1986 sa stal jeho podpredsedom.

Za predsedu, za ktorého ho navrhoval viac ráz aj Štefan Roman, bol zvolený Generálnym zhromaždením SKS v Toronte až na jar v roku 1990. Bola tu prítomná aj delegácia zo Slovenska, v ktorej boli niektorí vtedajší ministri i Alexander Dubček. Marián sa po svojom zvolení dozvedel, že istí členovia delegácie sa pokúsili voľby ovplyvniť rôznymi nepeknými poznámkami, no tie voľby našťastie neovplyvnili.     

V tomto období organizoval SKS viacero podujatí. Jedným z nich, a dokonca prvým v spolupráci s Maticou slovenskou, bol Svetový festival slovenskej mládeže (SFSM). Konal sa v roku 1992 v Martine a Marián naň spomína takto: „Boli to prekrásne chvíle, ktoré som prežíval spolu s ostatnými účastníkmi SFSM. Slovenská mládež z celého sveta si prvýkrát mohla užívať ranú slobodu na Slovensku a nadväzovať nové priateľské vzťahy.“

Z myšlienky nezabudnuteľná akcia          

Ako jeden zo zahraničných organizátorov sa v roku 1988 podieľal na iniciovaní Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Rozhodol sa ju zorganizovať preto, lebo ako človeka so vzdelaním právnika ho vždy priťahovala politika a záujmy spoločnosti. V tomto období sa už nevenoval hokeju profesionálne, a tak mal oveľa viac času na plnenie svojich vízií ako pomôcť svojmu národu.

V roku 1987 sa zúčastnil už ako podpredseda SKS generálneho zhromaždenia vo Švajčiarsku. Tu sa zveril Štefanovi Romanovi so svojím plánom uskutočniť akciu, ktorá by demonštrovala záujmy Slovákov a záujmy SKS, ku ktorým patrila demokracia a sloboda vierovyznania. „Tu som prišiel na myšlienku, že by mohla byť taká sviečková manifestácia, kde by sa ľudia pokojne modlili a zhromaždili pred SND na Hviezdoslavovom námestí bez toho, aby to bolo násilné,“ hovorí Marián. O tomto pláne napísal v jednom liste svojim dvom kolegom z SKS, v ktorom ich žiadal o vyjadrenie ich názoru, pretože nechcel nikomu nanútiť niečo striktné a neschválené ďalšími ľuďmi. Hodnotili to veľmi pozitívne. Pavol Čarnogurský (člen SKS) dal potom Mariánovi kontakt na svojho brata Jána,ktorý žil v Československu. Jemu Marián poslal list o plánovanej Sviečkovej manifestácií.

Keby bolo všetko jednoduché...

Táto správa si však prešla neľahkú cestu. Z rúk do rúk bola podávaná niekoľkokrát. List s obsahom o plánovanej akcii najskôr prepašovala zo Švajčiarska do Československa Mariánova svokra Valéria Malinovská, rodená Pravdová. „Jej rodné meno juuž predurčilo k tomu, že sa bila za pravdu,“ s úsmevom povedal Marián. Ako penzistku ju príslušníci ŠtB nepodozrievali a bez problémov ju púšťali na návštevy k Mariánovi do Kanady alebo do Švajčiarska. Nikto by nepredpokladal, že by cestou domovukrývala túto cennú správu v nenápadnom klobúku. Po príchode na Slovensko list odovzdala svojmu synovi Štefanovi – bratovi Mariánovej manželky Evy. Býval v byte hneď vedľa Jána Čarnogurského, ktorému bol list adresovaný. Tento plán mal jeden háčik. Ján bol sledovaný ŠtB, takže keby ho videli stýkať sa s Mariánovou rodinou, mohli by si domyslieť, že sa niečo chystá. A tak dal Evin brat Štefan tento list, zabalený v čokoláde Milka, svojmu spolužiakovi. Ten ho už odovzdal Jánovi Čarnogurskému s odkazom, že vo vnútri si nájde správu od Mariána.

Marián spomína: „Informácie zo Slovenska išli smerom von veľmi ťažko, ale dozvedeli sme sa, že súhlasia s tým, že táto aktivita bude zrealizovaná a vlastne to, čo sa všetko udialo, bolo podľa scenára, ktorý som navrhoval ja zo Švajčiarska.“ Marián chcel, aby sa takéto demonštrácie konali v jeden deň aj vo viacerých západných krajinách pred československými veľvyslanectvami. Nakoniec sa však táto demonštrácia uskutočnila iba v tomto meste a v Ríme, kde sa stretlo len okolo 150 ľudí.

„Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“
Valika Tóthová v kanadskom Toronte

V Bratislave to vrie

Marián Šťastný sa Sviečkovej manifestácie osobne nemohol zúčastniť, pretože bol v Toronte a spolu s inými členmi predsedníctva SKS sa schádzal na pohreb Štefana Romana. Keď sa všetko odohrávalo, Marián bol spolu s ďalšími dvadsiatimi v salóne hotela Sherraton. Pamätá si na situáciu, keď pribehla dnu pani Valika Tóthová, manželka vtedajšieho Generálneho tajomníka SKS Dušana Tótha, a nadšene kričala: „Detičky, v Bratislave to vrie! Teraz som to videla v televízii na recepcii. Ľudia so sviečkami sa modlia a polícia ich strieka so striekačkami. Slovensko sa prebúdza!“ Všetci bežali hneď pred televíziu, aby na vlastné oči videli, ako to prebieha, keďže tieto „Breakingnews“ sa stále opakovali na viacerých televíznych kanáloch. Boli hrdí na to, že na Slovensku sú ľudia, ktorí sa dokážu obetovať za lepšiu budúcnosť, a tým sa definitívne presvedčili, že práca SKS mala zmysel.

Hlavne Marián mal pocit zadosťučinenia a radosti z toho, že je Slovák, a že náš národ dokáže spolupracovať. No na druhej strane ho zarazilo konanie niektorých ľudí, ktorí sa touto akciou chceli zviditeľniť a komentovali to ako niečo perfektné a veľkolepé, avšak od samotnej organizácie Mariána odhovárali a tvrdili, že to nedopadne dobre. No aj napriek tomu Marián usudzuje: „Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva, ktoré mu prináležia ako ktorémukoľvek inému vyspelému národu.“

Autorky s pani učiteľkou.

Mariánov život v novej vlasti

Marián a jeho manželka Eva (narodená 20.4.1953) bývajú v Quebecu, kde vlastnia hotel a golfový areál. Majú tri deti. Najstaršia Eva sa narodila 11. marca 1974. Róbert, ktorý sa venuje umeleckým aktivitám a žije vo Francúzsku, uzrel svetlo sveta 28. júla 1976 a najmladšia Jana, ktorá pracuje u rodičov v hoteli, sa narodila 26.decembra 1978.

„Stálo to za to. Za niekoľko hodín utrpenia a problémov ukázať svetu, že sme národ, ktorý má odvahu, ktorý vie, čo chce a nebojí sa postaviť za svoje práva."
Marián Šťastný

Marián je veľmi zaneprázdnený hlavne v lete, keď je golfová sezóna, pretože jeho podnik si vyžaduje obrovskú koncentráciu a čas. Okrem toho sa venuje aj aktivitám, kde sa prezentuje ako bývalý športovec a niekedy sa stretáva aj s politikmi.

Vo svojom voľnom čase oddychuje pri televízii, kde pozerá dokumentárne filmy o prírode, zvieratách, historických záznamoch alebo popredných politikoch, umelcoch a iných. Častejšie však športuje - bežkuje, lyžuje alebo sa vozí na snežnom skútri, keďže v Quebecu majú na to výborné podmienky. Je to všestranný človek.

Nikdy nezanevrel na Slovensko a pravidelne sa sem vracia, akoby mal dve vlasti. Hovorí o tom: "V zámorí žijem už 31 rokov, ale národná hrdosť je to, čo sa nedá odobrať. Som hrdý Slovák a ním aj zostanem. Nebolo pre mňa ľahké z domoviny odchádzať, ale nebol by ľahký ani návrat naspäť. Opäť by to bola emigrácia. Voči Kanade cítim záväzok, že mi podala pomocnú ruku, keď som bol doma odsúdený k zániku.“

Vďaka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom sme spoznali život nie rozprávkového alebo filmového, ale ozajstného hrdinu, ktorému nikdy nechýbala ochota bojovať za národ. A týmto si nás získal. Je to človek, ktorý si zaslúži úctu každého hrdého Slováka a kresťana.

Jana Beňadiková, Kristína Kmeťová, Lenka Vrecková
Autorky študujú na Gymnáziu Vavrinca Benedikta Nedožerského v Prievidzi.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Mariána Šťastného a autoriek. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Mystérium pápeža Františka

21. marec 2014 - 11:28

Categories: 

V týchto dňoch si pripomíname prvé výročie zvolenia pápeža Františka. Jedným z veľkých paradoxov jeho pontifikátu je, že tento muž, od začiatku oslavovaný pre svoju jednoduchosť a pokoru, spôsobil viac otázok než ktorýkoľvek iný pápež v moderných dejinách.

Nehľadiac na médiá, ktoré náboženské otázky takmer vždy čítajú v hrubom a nie úplne vhodnom kontexte pravice a ľavice, v istom zmysle to ani neprekvapuje. Jednoduchosť nikdy nie je taká jednoduchá, ako sa zdá. V skutočnosti je jednoduchosť taká zriedkavá, že väčšina z nás ju len ťažko sleduje, keďže nám v hlave bzučia nedopečené teórie a všetko prekrúcajúce predsudky. Dokonca ani vtedy, keď sa snažíme dávať pozor. Jasnosť či jednoduchosť si vyžaduje ozajstnú námahu – a to pri všetkom.

Jednoduchý a často aj dezinterpretovaný

Bol som pri tom, keď František pred rokom po prvýkrát vystúpil na balkón na Námestí sv. Petra. Jeho prvé slová v pápežskom úrade „Buona sera“, boli výrazné rovnako, ako keď Ján Pavol II. v rovnakej situácii povedal svoje slávne „Nebojte sa!“. Keď sa sklonil a poprosil zástup o modlitbu – čo médiá často prekrúcali, že si žiada „požehnanie“ ľudu – jeho obraz v médiách bol právom či neprávom daný: pokorný človek, ktorý sa snaží reformovať Cirkev, zrušiť kruté pravidlá a privítať celý svet.

Následné rozhovory samozrejme vyvolali otázky, do akej miery je celá jeho vízia konzistentná. Nech už je odpoveď na tieto otázky akákoľvek – a vypariť sa len tak nemôžu, ako by si niektorí priali – „jednoduchá“ rozhodne nie je.

"Jeho skutočné názory sú odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu."

Opakovane hovoril, že je „mužom Cirkvi“ a že samozrejme verí všetkému, čo Cirkev učí. Vyskytli sa však aj nešťastné ruchy vo forme náhodných poznámok typu: „kto som, aby som ich súdil?“ o homosexuáloch, poznámka o „registrovaných partnerstvách“ z minulého týždňa, rastúci tlak v samotnom Vatikáne, ako sa zdá, aby sa zmenilo učenie o rozvedených a znovuzosobášených, že môžu pristupovať k prijímaniu. Jeho skutočné názory sú oveľa zložitejšie a dosť odlišné od zbožných prianí mnohých reportérov a kritikov a priťahujú veľkú pozornosť práve pre pápežovu hmatateľnú spontánnosť a nákazlivú charizmu. Predsa však nie je vždy jednoduché ich rozlúštiť.

Ukazuje cestu k cirkvi ako poľnej nemocnice

Práve minulý týždeň sa objavil inteligentný článok, ktorý porovnával pápežov sklon k praktickosti s pragmatizmom Williama Jamesa a Charlesa Sandersa Peircea, ako aj so súčasnými filozofmi Alasdairom MacIntyreom a Slavojom Žižekom, či s ostatnými antiteoretickými teoretikmi. Neviem, či je to tak – to nevie asi nikto. A je viac než len trochu zvláštne odvolávať sa pri vysvetľovaní Jorgeho Bergoglia na tieto ťažké váhy. Ak je to však pravda, potom by sa pápež podobal na prezidenta Obamu, keď tvrdí, že „nie je veľký ideológ“ a zaujíma sa len o to, „čo funguje“. Tento zdanlivo jednoduchý cieľ predpokladá veľké množstvo zložitej teórie.

Je napríklad na míle vzdialený od hnutí ako stará teológia oslobodenia so svojou pokrivkávajúcou marxistickou praxis. Niektorí americkí konzervatívci absurdne tvrdili, že František je marxista len preto, lebo povedal, že treba nanovo usporiadať globálny ekonomický systém, aby sa pomohlo chudobným a marginalizovaným.

"Svet je hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako 'poľnej nemocnice' uprostred bitky taký veľký ohlas."

Nemali by sme pápeža – a vlastne ani Karla Marxa – až toľko podceňovať. Samotný marxizmus sa prezentoval ako „vedecký“ socializmus, ktorý nevyhnutne nahradí nesprávne ekonomické a politické systémy. Technik, ktorý by postavil most na základe takejto zjavne nefungujúcej „vedy“, by dávno sedel za mrežami.

František nie je naivný a všetko toto si jasne uvedomuje. Podobne ako všetci moderní pápeži aj on vie, že nevie, ako sa dostať tam, kde by nás všetkých rád videl. To je úlohou ostatných – on len ukazuje cestu. Navyše – ako každý deň vidíme – globálnu ekonomiku či medzinárodný politický poriadok v skutočnosti neriadi nikto. Tápavo sa snažíme reagovať na ekonomické krízy, urovnávať regionálne konflikty a dať svetu niečo, čo sa bude aspoň trochu podobať na medzinárodné právo. Svet je však hriešny tak, ako aj my sami. Možno preto vyvolal Františkov obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“ uprostred bitky taký veľký ohlas.

Duch svätý často koná tajomne

Svetu sa páči, keď hovorí o politike a spravodlivosti – veď kto je proti zlepšeniu v akejkoľvek oblasti? Keď rozpráva o chudobe a inklúzii, čo robil aj Ján Pavol II. či Benedikt XVI. (no nik to nijako veľmi neoceňoval), podporuje sa tým novinársky príbeh o tom, že pápež sa chce odvrátiť od neuralgických otázok týkajúcich sa sexu a života.

František však takisto často odsudzoval kultúru vyhadzovania, podľa ktorej je možné zbaviť sa nenarodených detí. Dokonca nazval pápeža Pavla VI. „prorokom“, pretože sa naďalej pridŕžal starobylého kresťanského učenia o antikoncepcii, ktoré bolo ani nie tak dávno spoločné všetkým kresťanským cirkvám. Že ste o tom nepočuli? Možno by ste mali napísať svojmu redaktorovi. Ale veľké nádeje si nerobte.

"Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom."

No úprimne, veľmi nepomohlo, keď František zo začiatku svojho pontifikátu hovoril o katolíkoch, že nie vždy majú „nástojiť“ a „byť posadnutí“ potratmi a podobnými otázkami – možno začiatočnícka chyba. Nedávno povedal ľuďom, ktorí s ním robili rozhovory, že by chcel byť opatrný, lebo každé jeho slovo sa podrobne skúma a občas, ako sa obáva, aj nesprávne pochopí.

Takže aspoň zatiaľ nám tu ostáva záhada. Máme pozoruhodného pápeža, muža, ktorý má tajomnú schopnosť osloviť a nadchnúť celý svet neobvyklým citom. Ján Pavol II. robil to isté, aj keď viac verejne a menej osobne. Takisto máme pápeža, ktorý má hlboký odhad pre naše časy, a preto sa nezdráha podpísať pod encykliku Lumen fidei, vynikajúcu analýzu súčasného stavu, ktorú z veľkej časti napísal jeho predchodca, Benedikt, XVI., s ktorým – nech mi to podpichovači v médiách odpustia – má srdečné vzťahy.

Predsa však po tomto prvom roku stále nechápeme, ako vlastne všetky tieto rozličné časti jeho osobnosti zapadajú do seba. Duch Svätý koná často tajomne. A keď pozorujeme tohto mimoriadneho pastiera, je to zatiaľ možno najlepšia odpoveď na všetky naše otázky.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ).

Pôvodný text: The Mystery of Pope Francis, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Kategórie: Cirkev, Médiá

J. Figeľ: Manželstvo je spochybňované po celej Európe, kritika jeho ukotvenia je falošná

20. marec 2014 - 14:40

Tags: 

Categories: 

O čom bol kongres Európskej ľudovej strany, čo by malo robiť Slovensko smerom k Ukrajine a ako KDH odpovedá na výhrady k dohode so Smerom o novele ústavy. Hovorili sme s predsedom KDH Jánom Figeľom.

V Dubline bol 6. až 7. marca predvolebný kongres Európskej ľudovej strany. Aké boli jeho témy?

Európsku ľudovú stranu tvorí zoskupenie 73 strán z 39 krajín. Je rozhodujúcou politickou silou v európskych inštitúciách. Súčasťou kongresu bola voľba predsedu strany, ktorým sa s veľkou podporou stal Joseph Daul, francúzsky europoslanec, člen UMP. Druhým personálnym rozhodnutím bol výber kandidáta na budúceho šéfa Európskej komisie. Spomedzi dvoch kandidátov, ktorými boli Michel Barnier z Francúzska a Jean-Claude Juncker z Luxemburska, výraznú podporu, aj našu, dostal Jean-Claude Juncker. Reprezentuje menšiu krajinu, ale má výraznú skúsenosť ako dlhoročný premiér krajiny, šéf euroskupiny a takisto aj dlhoročný predseda strany Kresťanských demokratov v Luxembursku. Okrem toho kongres prijal volebný manifest, ktorý je istým akčným programom pre voľby a najbližšie roky po máji 2014.

Osobitnú časť kongresu tvorila agenda Ukrajiny. Na kongrese boli aj Vitalij Kličko, predseda UDAR-u, parlamentnej strany Ukrajiny, a donedávna väznená premiérka Julia Tymošenko. Kongres vyjadril jednoznačnú podporu demokratickým silám na Ukrajine a jej orientácii na európsku perspektívu so všetkými súvislosťami, ktoré znamenajú ekonomickú, politickú, diplomatickú a celkovú spoluprácu.

Čo na kongrese hovorili Kličko a Tymošenková?

Vitalij Kličko veľmi jasným spôsobom hovoril o odhodlanosti zvládnuť náročné témy, o tom, ako vnímajú svoje domáce zadanie, ako si cenia európsku spolupatričnosť a solidaritu. Hovoril nemecky a voľne, z hlavy. A preto to bolo spontánne prijaté. Julia Tymošenko bola vypočutá sediac na vozíčku, čo zároveň vyjadruje neľahkú situáciu, v ktorej sa ocitla ona samotná, ale aj celé úsilie tzv. oranžovej revolúcie po roku 2004. Bola veľmi vďačná nielen za možnosť sa zúčastniť, ale aj za slobodu, ktorú dnes môže požívať práve vďaka solidarite európskych priateľov, ktorí sa osobne zasadili o jej prepustenie z väzenia.

"Modernizácia Ukrajiny je proces oveľa ťažší než u nás, lebo kým tu komunizmus trval len 40 rokov, tam vyše 70."

Môžeme mať názory na mnohé nedostatky predstaviteľov štandardnej základnej opozície, pričom tam neradíme extrémistov. Vidím generáciu, ktorá sa od pádu Sovietskeho zväzu usiluje nielen o nezávislosť, ale o novú, modernú, inú Ukrajinu. Je to proces oveľa ťažší než u nás, lebo kým tu komunizmus trval len 40 rokov, tam vyše 70. Tam nebolo demokratickej skúsenosti, nebolo na čo veľmi nadväzovať, budovanie je naozaj od základu.

Ako vyzerá proces asociačnej dohody s EÚ?

Ak predtým bolo cítiť veľkú únavu z rozšírenia, tak to, čo sa deje na Ukrajine, potvrdzuje, že Ukrajina potrebuje jasný signál. Pokračovanie v procese otvorenosti európskeho domu pre tých, ktorí prichádzajú neskôr alebo zložitejšie, je v našom vlastnom záujme. Dnes je to možno ťažká predstava, lebo vládna zostava na Ukrajine samotná nie je zárukou stability alebo plnenia kritérií, ale ak dovedie krajinu k serióznym demokratickým voľbám, ak sa situácia sprehľadní a stabilizuje, som presvedčený, že sa Ukrajina znovu vráti k rokovaniam o spolupráci s Európskou úniou. Zakrátko bude podpísaná politická časť asociačnej dohody. Ďalším krokom bude riešenie bezvízového režimu pre Ukrajincov.

"Pričlenenie Krymu je anexiou územia, v rozpore s Ústavou Ukrajiny, medzinárodným právom a zmluvami podpísanými Ruskom v rokoch 1994 a 1997."

O situácii na Ukrajine má rokovať aj NR SR ako celok. Čo by malo byť výstupom z rokovania?

V KDH sme presvedčení, že Ukrajina je tak veľká téma, že si zaslúži diskusiu a stanovisko celého parlamentu. Ak si to zaslúžilo Kosovo a udalosti na Balkáne, tak určite si to zaslúži aj náš najväčší sused. Prijaté vyhlásenie NR SR musí pomenovať aj neprijateľnosť vojenskej intervencie a agresie zo strany Ruska na území Krymu, ktoré je porušením medzinárodného práva. Samozrejme sa musí vyjadriť aj k legitimite súčasných inštitúcií a reprezentácie Ukrajiny a zrejme aj k výsledkom referenda na Kryme. Lebo ak je niečo protiústavné a z medzinárodného pohľadu protiprávne, nemôže to zakladať nové právo. Pričlenenie Krymu je podľa mňa anexiou územia, v rozpore s Ústavou Ukrajiny, medzinárodným právom a zmluvami podpísanými Ruskom v rokoch 1994 a 1997.

Z Európskej únie dlhodobo prichádzajú kultúrno-ľavicové tlaky, písalo sa o správach Lunacek a Estrela. Ako sa na tieto tlaky pozeráte?

Považujem to za prejav rastúceho etického relativizmu, ktorý mal mnohé podoby v dejinách a rôzne východiská. Tento krát je to tzv. rodová ideológia, ktorá - na rozdiel od iných - vychádza z neprirodzeného chápania ľudskej identity. Kým predtým ideologicky diferenciačným znakom alebo kritériom bola trieda alebo rasa, teraz je to antropológia spájaná s identitou osoby, s jej sexuálnou orientáciou, ktoré sa považujú za kultúrno-sociálny a premenlivý fenomén. To je začiatok chaosu, alebo nových práv vyplývajúcich z takýchto východísk. My to odmietame práve preto, lebo to zasahuje do všetkých sfér a narúša prirodzené, univerzálne základné ľudské práva.

Veľká časť západných krajín už mnohé kultúrno-ľavicové zákony má prijaté. Nepovažujete to aj za chybu tamojších kresťanskodemokratických strán, ktoré voči tomu často krát ani veľmi neprotestovali?

Považujem to za chybu. Zároveň tvrdím, že odpoveďou nie je izolácia, ale ešte väčšie nasadenie. Ján Pavol II. bol za vstup Poľska do spoločnej Európy práve preto, aby tam Poľsko a ostatné nové členské krajiny, východné pľúca, priniesli to, čo v sebe majú - čerstvú pamäť, svedectvo, hodnoty, na ktorých záleží a ktorými zvíťazili nad totalitou komunizmu. Keď som bol európskym komisárom, stretol som sa s belgickým kardinálom Danielsom, ktorý mi v rozhovore o situácii v Belgicku povedal: „Viete, my sa už tak dobre máme, že nám už Boha netreba.“ Bola to ironizujúca veta, kriticky popisujúca stav spoločnosti, ktorý sa cyklicky opakuje cez celé dejiny.

Správa Lunacek a ďalšie jej podobné prechádzajú aj vďaka tomu, že za nich zahlasujú aj poslanci EĽS. Nie je väčšia nádej pre hodnotové veci vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), kde je napr. poľská Kaćzinského strana?

Kaćzinského strana, s ktorou na regionálnej politickej úrovni spolupracujeme, je v tejto frakcii spolu s českými predstaviteľmi ODS a britskými konzervatívcami, ktorí presadili homosexuálne manželstvá. Podľa mňa to nemôže dobre fungovať. Útržkovito sem-tam, ale to nie je nejaká konzistentná frakcia. My sme v EĽS od začiatku, lebo ona vyjadrovala aj postupnosť našej integrácie alebo spolupráce. Od začiatku sme boli členmi Európskej únie kresťanských demokratov a Európskej demokratickej únie, kde patrili najmä konzervatívne strany počnúc Rakúšanmi a Britmi. A tieto dve sa vliali a spojili s EĽS, kde boli aj britskí konzervatívci, až kým neodišli za Davida Camerona.

KDH so svojím limitovaným potenciálom na predchádzajúcom kongrese v októbri 2012 v Bukurešti presadilo do 10-ročného aktuálneho dlhodobého programu EĽS pasáž o nedeli pre každého, ktorá vyjadruje aj európsku kultúru a sociálny rozmer a hlavne podporu pre rodinu. Som presvedčený, že to je jeden z konkrétnych prínosov a zároveň dôkazov, že sa dá presadiť hodnotový prístup. Teraz sme navrhovali jednu zo siedmich rezolúcii - Čo je dobré pre rodinu, je dobré pre Európu.

"Odpoveďou na budúcnosť EPP je ona samotná. Ak sa vyprázdni, ak tam nebude rezonovať hodnotový program, tak jej osud bude spečatený ňou samou."

Bolo to prijaté?

Bolo to delegované na najbližšie politické zhromaždenie, lebo dnešné nastavenie je také, že možno by to tesne prešlo alebo tesne neprešlo kvôli rozmanitým výhradám pri téme rodina. Rocco Buttiglione mi za Talianov povedal, že to bude podporovať, Španieli podobne, Nemci boli viac za, aj keď nie všetci. Odpoveďou na budúcnosť EPP je ona samotná. Ak sa vyprázdni, ak tam nebude rezonovať hodnotový program, tak jej osud bude spečatený ňou samou.

Schválený kandidát EĽS na predsedu Európskej komisie Jean-Claude Juncker v roku 2008 prispel k legalizácii eutanázie v Luxembursku. V parlamente to presadili jeho koaliční partneri spolu s opozíciou, luxemburský veľkovojvoda zákon odmietol podpísať, ale následne opozícia už aj spolu s Junckerom zmenili ústavu tak, aby to prešlo aj bez tohto podpisu. Je napriek tomu dobrým kandidátom na šéfa EK?

Nechcem to zľahčovať, ale politická zodpovednosť je náročná, spätá aj s programom, ale aj s konkrétnou funkciou, a nemala by byť vykonávaná v rozpore so svedomím. Mojím kandidátom číslo jeden bol Valdis Dombrovskis, bývalý premiér Lotyšska, ktorý je podľa mňa typom zodpovedného a dôveryhodného politika, nielen pre národnú agendu, ale aj európsku. Ten sa však pred kongresom vzdal nominácie, bude kandidovať do Európskeho parlamentu. Očakávam, že sa stane lotyšským komisárom. Čo sa týka Junckera, nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale pred voľbou do pozície kandidáta za EĽS som mu vyjadril podporu, ak budú rešpektované základné hodnoty a s tým súvisiace záujmy jednotlivých strán a členských krajín. V tom ponímaní napríklad aj téma rodiny, ktorú KDH aj konkrétne predstavilo a chce rozvíjať ako jednu z hodnotových tém na pôde európskych inštitúcií a strán.

Prebiehala počas schvaľovania jeho kandidatúry aj diskusia o jeho spoluúčasti na schvaľovaní eutanázie?

Osobitná hĺbavá diskusia nebola. Opakujem, boli dvaja kandidáti, Francúz Michel Barnier a Juncker. Teraz išlo skôr o pomenovanie nositeľa programu, ktorý bol schválený prvý deň a k nemu na druhý deň vybratý jeden z dvoch kandidátov. Otázky ochrany života od počatia po prirodzenú smrť sú v kompetencii členských štátov, tam nemá EÚ čo regulovať alebo zasahovať. Samozrejme pokušenia a pokusy pre to sú, sú opakované a rozmanité, ale aj o tom je naša zodpovednosť v spoločnej Európe, aby sme to, čo má platiť doma, realizovali s plnou domácou vážnosťou, a zároveň v Európe presadzovali či na báze subsidiarity alebo proporcionality to, čo sa má robiť pre dobro svojich členov a občanov.

Spolu so Smerom ste uzavreli dohodu o prijatí novely ústavy, kde sa doplní definícia manželstva a zmeny v justícii. Padli voči vám výhrady, že ste iba naleteli na Ficovu kampaň pred prezidentskými voľbami, ako na nich odpovedáte?

Odmietam tieto výhrady alebo často falošné ataky. Náš návrh má svoj pôvod v iniciatíve z augusta a septembra minulého roku, odkedy sa o ňom diskutovalo a rokovalo. Nepodpísali ho ani Daniel Lipšic, ani Lucia Žitňanská, ani Pavol Frešo, ani František Šebej, ani Jozef Viskupič ani Richard Sulík. Keby podpísali, myslím, že kritika by bola úprimná a by mohla byť potom aj vecná. Ale nepodpísať manželstvo po niekoľkotýždňovej dobe pozývania je samo osebe istým svedectvom. Návrh vychádza zo zákona o rodine a kritizovať nás, že niečo robíme pre dobro ukotvenia manželstva, ktoré je spochybňované dennodenne po celej Európe, je úplne falošné a škodlivé.

"Návrh vychádza zo zákona o rodine a kritizovať nás, že niečo robíme pre dobro ukotvenia manželstva, ktoré je spochybňované dennodenne po celej Európe, je úplne falošné a škodlivé."

Po druhé, ak ten veľký prichádza za tým menším a prijíma jeho návrh, kto vyhráva? Ja som skôr rád, že návrh, ktorý sme ohlásili, diskutovali a predložili, získava dnes podporu v podstate celého spektra politických predstaviteľov alebo strán, pričom jeho prijatie nie je možné bez Smeru. 10. septembra som všetkých predsedov politických parlamentných strán oslovil listom. Róbert Fico naň odpovedal ochotou rokovať až 19. februára. Ale prišiel a odpovedal pozitívne a zároveň to podmienil podporou pre zmeny v justícii. Tieto zmeny neprešli za Radičovej vlády, neprešlo to doteraz. Je to náš program. Teraz je šanca. Na marcovom pléne parlamentu sú návrhy od Lucie Žitňanskej a od Gábora Gála, ktoré sa týkajú tejto témy a aj vecne súvisia s daným riešením. My sme neprijali návrh Smeru tak, ako bol. Podmienili sme ho v piatich dôležitých bodoch, aby sa nedal zneužiť mocenským spôsobom voči nepohodlným, čestným a serióznym sudcom.

Keďže definitívne hlasovanie o návrhu bude až po prezidentských voľbách, nevidíte riziko, že Smer to spravil iba preto, aby sa zapáčil katolíckemu voličovi a nakoniec za to ani nezahlasuje?

K téme:
Ján Figeľ pre talianske noviny: Napíšeme do Ústavy, že manželstvo je jedine medzi mužom a ženou

Politika bez rizika neexistuje a väčšie veci sa bez rizika nedajú dosahovať ani v podnikaní, ani v živote. Pre KDH je toto dlhodobá programová téma. Ak to nevyjde kvôli nejakej zrade, teatrálnosti, zmene názoru, pre nás to zostane témou a bude kritériom pre budúce politické vzťahy na Slovensku. Myslím, že to môže vyjsť, ak jednak Smer dodrží svoje slovo a ak bude aj parlament rešpektovať to, čo vyjadrujú ľudia v mnohých prieskumoch a diskusiách. Definícia manželstva má výraznú vyše 80%-nú  podporu spoločnosti. Som presvedčený, že parlament tu nie je sám pre seba, ani my v opozícii tu nie sme na štyri roky vyčkávania, že príde príležitosť. Budeme konať a zároveň sa usilovať o zhodu v zásadných, dôležitých otázkach.

Ak by sme v jeseni minulého roku neboli prišli s iniciatívou a s návrhom, dnes by to nebolo tak nastavené, že buď- alebo. Nevedel som, či Róbert Fico bude kandidovať alebo nebude, je to jeho rozhodnutie. A čo sa týka nejakých volebných kalkulácií, niektorí ho možno za to pochvália, niektorí opustia. Smer je tak pestré a neštandardné zoskupenie, že tam máte Jána Podmanického, ktorý verejne povedal, že takýto návrh podporuje, aj Moniku Beňovú, ktorá hlása adopcie detí homosexuálnymi partnermi. My sme postavili konštruktívnu agendu pre dobro Slovenska. Ak sú schopní ju podporiť poslanci Národnej rady v počte 90 a viac, vyhrá Slovensko.

Iná výhrada zaznela zo strany Aliancie za rodinu, ktorá vraví, že návrh je nedostatočný, pretože nezabráni uzákoneniu registrovaných partnerstiev ani adopciám detí pre nich. Upozorňuje, že už existuje napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, že krajina, ktorá prijala registrované partnerstvá, nemala by ich diskriminovať a má im umožniť aj adopcie detí.

Súhlasím s tým, že neriešime všetko, ale riešime základ a na základoch sa dá stavať dobrá stavba pre nasledujúcu generácie. Cením si prácu Aliancie aj podporu takého širokého networku organizácií, ktorým záleží na manželstve, na rodine, na ochrane detí a na všetkých súvislostiach, ktoré ozdravujú spoločnosť u nás a v Európe. Zároveň chcem povedať, že návrh, ktorý sme predkladali, definuje alebo napĺňa dokonca prvý z bodov samotného manifestu Aliancie a z manifestu košického Národného pochodu za život.

To aj oni priznávajú.

Čo sa týka adopcií, respektíve partnerstiev, samotný návrh má svoju základnú stránku, teda vecný návrh ústavného textu, a dôvodovú správu. Pri akejkoľvek interpretácii tejto novej zmeny v ústave sa prihliada na dôvodovú správu a tá veľmi jasne postuluje, že práva a povinnosti nadobudnuté manželstvom nemôžu vzniknúť inak, čo samo osebe vyjadruje presvedčenie, že nič iné nemôže byť dané na roveň manželstvu, ktoré je v ústave ukotvené ako jedinečný zväzok. To slovo jedinečný je odpoveďou na obavu, že aj niečo iné, napr. partnerstvá budú môcť realizovať to, čo znamená manželstvo.

"To slovo jedinečný je pre mňa tak dôležité, že nič iné nezodpovedá tejto definícii, nech sa to volá akokoľvek. A špekulantov budete mať, aj keby ste tam dali aj ďalšie vety."

A po druhé, o deťoch je veľmi jasná preferencia, že manželstvo, ktorého hlavným účelom je založenie rodiny a výchova detí, znamená najlepšie podmienky pre dieťa. Som presvedčený, že ten návrh je dobrý, je realistický a je dôležitý pre budúcu celkovú následnú rodinnú politiku na Slovensku. Lebo jednak definuje základ, jednak dostáva manželstvo a rodinu tam, kam významovo patrí. Ak je ústava základný zákon a rodina je základná bunka spoločnosti, tak to základné v štáte a to základné v spoločnosti by malo rezonovať a spolu sa podporovať.

Spomínali ste vetu z dôvodovej správy, že povinnosti a práva manželstva nemôžu vzniknúť inak. Nemohla sa vložiť aj do ústavného článku? Lebo dôvodová správa má predsa len nižšiu silu ako článok v ústave.

Pozrite, v samotnom texte je každé slovo dôležité, ak má obsah a my ten obsah rešpektujeme. Osobitne v právnej rovine. Slovo jedinečný je pre mňa tým odkazom, ktorý znamená „nič iné“, nech sa to volá spoločná domácnosť, nech sa to volá partia, partnerstvo či zväzok. Slovo jedinečné je jednoznačné. Po druhé, položte túto otázku ostatným poslancom iných strán, aj zo Smeru, lebo na to, aby sme tam dostali ďalšie vety, treba 90 hlasov. Tento návrh podpísalo 40 poslancov (1), niekoľko ďalších ho komentuje veľmi rozmanito a Smer si ho osvojil. Či by prijali ešte ďalšie vysvetľujúce alebo doplňujúce vety, neviem, ale mne sa viacerí aj z tých, čo to podpísali, vyjadrili, že poza tieto dve vety nie sú pripravení ísť. Aj z tých, čo to podpísali... Politika je umením možného a mne veľmi záležalo na každom slove a na každom hlase. Nepodpísal by som to bez slovíčka jedinečný zväzok. To slovo jedinečný je pre mňa tak dôležité, že nič iné nezodpovedá tejto definícii, nech sa to volá akokoľvek. A špekulantov budete mať, aj keby ste tam dali aj ďalšie vety. Som spolu s KDH pripravený na ďalšie konštruktívne rokovania a prípadné zlepšenia v druhom čítaní, ktoré očakávam v máji.

"Som spolu s KDH pripravený na ďalšie konštruktívne rokovania a prípadné zlepšenia v druhom čítaní, ktoré očakávam v máji."

Robert Fico už k novele ústavy pre aktualne.sk povedal: „Táto právna úprava nemá žiadny vplyv na akúkoľvek diskusiu v budúcnosti o registrovaných partnerstvách. Vôbec žiadnu.” Budete na to reagovať?

Ústavná definícia znemožní dať akékoľvek iné zväzky na úroveň manželstva. To znamená, že práva a povinnosti spojené s manželstvom nebudú môcť vzniknúť inak, iba zákonne uznaným spôsobom medzi mužom a ženou. Manželstvo na Slovensku nemôže a na základe doplnenia ústavy ani nebude môcť vzniknúť medzi osobami rovnakého pohlavia. A s jasnou definíciou súvisí aj povinnosť štátu všestranne chrániť manželstvo a napomáhať jeho dobru, pretože jeho účelom je založenie rodiny a výchova detí. Byť v rodine založenej manželstvom, mať oboch rodičov je v najlepšom záujme dieťaťa, ako to garantuje aj Dohovor o právach dieťaťa. A to má napríklad priamu súvislosť s adopčnou politikou a praxou osvojovania detí. Obidve ústavou garantované vety budú mať v právnom poriadku Slovenskej republiky pozitívne a vážne dôsledky na rodinnú a adopčnú politiku. Ale aj tak bude vždy dôležité, akých ľudí budeme mať v parlamente, na ústavnom súde a na všeobecných súdoch, vo vláde a v prezidentskom úrade, aby sa rodinné právo u nás napĺňalo dobrými rozhodnutiami.

Lukáš Obšitník

Pozn.: Rozhovor prebehol niekoľko dní pred prezidentskými voľbami a pred rokovaním NR SR o referende na Kryme, ktoré medzitým potvrdilo, že Slovensko jeho výsledky neuznáva.

(1) Menoslov 40 poslancov, ktorí podali návrh na doplnenie Ústavy o definíciu a ochranu manželstva: J. Figeľ, R. Vašečka, B. Bugár, A. Hrnčiar, J. Nagy, G. Gál, V. Novotný, J. Mikuš, M. Dzurinda, A. Hlina, T. Bastrnák, P. Hrušovský, M. Gibalová, M. Fronc, A. Přidal, P. Zajac, I. Uhliarik, J. Brocka, P. Abrhan, M. Kvasnička, J. Hudacký, J. Mikloško, P. Muránsky, A. Érsek, Z. Simon, L. Solymos, Ľ. Kaník, M. Fedor, J. Žitňanská, E. Jakab, I. Štefanec, B. Škripek, E. Jurinová, Š. Kuffa, M. Fecko, I. Hraško, P. Pollák, I. Matovič, E. Horváthová, M. Ritomská.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Katolíci v politike – áno alebo nie?

19. marec 2014 - 13:48

Categories: 

Možno príliš teoretická kniha, ale inak môže poslúžiť ako vcelku inšpiratívny návod na pôsobenie katolíkov v politike.


Giampaolo Crepaldi

„Prvou vecou, ktorú musí katolík v politike sám sebe ujasniť, je, či a prečo by mala mať jeho viera verejnú úlohu. Ak si na prvú časť otázky nedokáže dať kladnú odpoveď, nemal by vzájomne spájať svoju náboženskú vieru a angažovanie sa v politike.“

Takto jasne a stručne začína svoju štúdiu Giampaolo Crepaldi, arcibiskup z Trieste a bývalý sekretár Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Ako vyštudovaný filozof a teológ píše v knihe Katolík v politike úvahy o angažovaní sa veriacich vo verejnom živote. Kniha je občas príliš teoretická, často tam cítiť veľkú prevahu cirkevných dokumentov ako argumentačného základu, ale aj napriek tomu je vcelku inšpiratívnym čítaním, zvlášť pre kresťanov ašpirujúcich na štátnické a politické funkcie.

„Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené.“

Nadácia Antona Tunegu vydala knihu s podtitulom Príručka pre obnovu. Skutočne, je to čítanie na „obnovu“ súčasnej politiky a jej predstaviteľov, ale aj vnútornú obnovu voličov. Kdesi v podtexte cítiť aj podnet na výmenu starej garnitúry za nových, uvedomelejších a lepších politikov. Autor knihy nabáda katolíkov vstupovať do verejného života, angažovať sa tam – a nebáť sa byť veriacimi aj v tomto prostredí. Ak sa oddelí súkromné od verejného, „viera bude modlitbou, bohoslužbou, individuálnou zbožnosťou, ale neprekoná vnútorný rozmer týchto postojov a nebude usmerňovať žiadnu verejnú činnosť v politickom spoločenstve.“ Preto treba, aby viera nestratila svoj verejný charakter.

Súčasne arcibiskup Crepaldi motivuje aktívnych politických činiteľov, aby posilnení vierou aktívne obraňovali život, hodnoty rodiny, ekológiu – a nielen to. Crepaldi ako najhlavnejšiu obsahovú náplň katolíckej politiky vidí ochranu práva života od počatia až po jeho prirodzený koniec, ďalej ochranu a podporu rodiny založenej na monogamickom manželstve medzi osobami odlišného pohlavia či garanciu slobody výchovy rodičmi vlastných detí. K úlohám pridáva sociálnu ochranu maloletých a oslobodenie obetí od moderných foriem otroctva ako sú drogy, vykorisťovanie, prostitúcia. Nechýba povinnosť katolíckych politikov garantovať právo na náboženskú slobodu, bojovať proti chudobe a tiež rozvíjať ekonómiu, ktorá je v službe človeka a verejného blaha s rešpektovaním sociálnej spravodlivosti, princípu ľudskej solidarity a subsidiarity.

Veľkým pozitívom publikácie je jej otvorenosť. Kresťanstvo prezentuje ako ponuku a alternatívu, ktorá sa vyberá slobodne, nie ako čosi, čo má byť vnútené: „Kresťanstvo vedie dialóg s politickým rozumom, pričom rešpektuje jeho autonómiu, ale žiada od neho vstúpiť do dialógu a tiež, aby sa pozrel, či je v kresťanskom posolstve niečo, čo by odporovalo skutočnému spolunažívaniu, alebo či v ňom sú základné indikácie pre to najlepšie vyjadrenie takéhoto spolunažívania.“

O tom, že kresťanstvo by nemalo chýbať vo verejnej sfére, svedčí Crepaldiho argument týkajúci sa dedičného hriechu. Človek nesmie zabudnúť na svoju vnútornú slabosť – a nesnívať o fiktívnom raji a spásonosnosti politiky. „Kresťanstvo dôveruje človeku i jeho schopnostiam hľadieť na spoločné blaho, ale zároveň reálne vidí jeho slabosti. Myslí si teda, že spoločnosť vždy potrebovala očistu. Občianske čnosti vždy potrebujú podporu a nasmerovanie, ináč upadnú.“ Bulvárnym jazykom môžeme povedať, že je hriechom sľubovať raj už tu na zemi. Pravdivejšie by bolo radšej voličom sľúbiť „churchillovské“ slzy, krv a pot.

"Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha."

Výhradou voči pôsobeniu katolíkov v politike, štáte či správe vecí verejných je neutrálnosť či laicita štátu. Podľa Crepaldiho ak sa propaguje svet bez Boha, nie je to neutrálny svet, ale diktát nového náboženstva – náboženstva bez Boha. „Keď štát zakáže vystavovať na verejných miestach náboženské symboly, nie je neutrálny (prečo vlastne nedovolí vystaviť ich všetky?) ale nakazuje nové štátne náboženstvo, a to náboženstvo úplne bez náboženských súvislostí vo verejnom živote. Nakazuje vlastne novú netoleranciu.“ Crepaldi vidí riziko aj v tom, že ak „absolútny rozum“ označí náboženstvo za iracionálne, bude relativizovať aj etiku ako nevhodnú do verejného života. Rozum bude akceptovať iba to, čo sa dá zmerať. A morálku či etiku nezmeriate. „Ale na čo sa teda zredukuje ten verejný život?“

Crepaldiho kniha je určená širokej verejnosti, ale štýl, akým je napísaná, bude vyhovovať skôr akademikom. No nemali by ju obísť ľudia od fachu. Môže to byť inšpiratívne čítanie aj pre občanov-voličov, aj keď publikácia smeruje skôr k tým, ktorí zodpovedajú za res publicu. Tí by ju mali zaradiť priam do povinného čítania. „Katolík v politike je síce politikom, ale je aj katolíkom. Jeho viera vrhá na to všetko osobitné svetlo. Aj rozum vie, že život je život a smrť je smrť, že muž je muž a žena je žena, že z ľudského embrya sa rodí ľudská osobnosť a nie nejaká ohava. Avšak viera rozum osvecuje a posilňuje v momente slabosti. Katolík v politike vidí v prírode „stvorenie“, v Desiatich prikázaniach nevidí iba prírodný zákon, ale aj Bohom určené dobro, Bohom, ktorý je Pravda a Láska, a preto mu je jasné, kedy sa musí zastaviť, aj keby sa politický rozum, ktorý stratil dôveru v seba samého, rozhodol pokračovať.“

Matúš Demko

Kategórie: Cirkev, Médiá

Robertovi Ficovi sa črtá nakladačka

18. marec 2014 - 1:42

Tags: 

Categories: 

Vyzerá to tak, že Robert Fico môže o dva týždne dostať ešte väčšiu nakladačku, akú utŕžil teraz.

Zisk 28 percent pre úradujúceho premiéra, čo mával preferencie aj okolo 50-tky, je jednoznačne prehrou. Ak si k tomu zarátate sumár hlasov jeho hlavných protikandidátov – 58 percent (Kiska 24 + Procházka 21,2 + Kňažko 12,9), výsledok v druhom kole môže byť pre neho veľmi nepríjemný.

Samozrejme, Ficovi voliči v 1. kole pravdepodobne neprišli všetci a nie každý volič niektorého z jeho protikandidátov dá hlas Kiskovi. Ale percentuálny rozdiel týchto dvoch blokov sa zdá byť príliš veľký na to, aby ho ešte mohol Fico ľahko rozchodiť.

Pred pár týždňami sa pritom črtal scenár, že po Ficovej výhre a po Kaliňákovom obsadení premiérskeho kresla a kresla predsedu SMERu by v strane začali pomaly vystupovať do popredia rôzne záujmove skupiny, ktoré by už Fico nemohol držať pokope a Kaliňák na to zrejme nemá až také schopnosti. Nebolo to úplne nutné, ale malo to svoju pravdepodobnosť. Dnes sa črtá iný výsledok – Ficova porážka oslabí SMER natoľko, že jeho úbytok percent bude ešte väčší a rýchlejší. Môže tak dôjsť k skoršiemu zániku superdominantnosti jednej strany a k rovnomernejšiemu rozloženiu síl, čo by mnohým veciam mohlo veľmi prospieť.

Často padá výhrada, že Radoslavovi Procházkovi znemožnili účasť v druhom kole volieb ostatní kresťanskí kandidáti (v zmysle spojitosti s KDH) – Pavol Hrušovský a Ján Čarnogurský. Dovolím si nesúhlasiť. Sčasti je to možno tak, ale nie úplne. Počet hlasov, ktoré získali, neodzrkadľuje ich skutočnú voličskú základňu. V posledných predvolebných prieskumoch mali obaja viac percent, ako potom reálne dostali. Tá časť ich voličov, ktorá bola náchylná voliť Procházku, to pravdepodobne nakoniec aj naozaj urobila, hlavne keď videla na poslednú chvíľu rastúce Procházkove preferencie alebo jeho finiš v predvolebných debatách. Pri väčšine ostatných, ktorí z rôznych dôvodov radšej zostali pri svojich kandidátoch, nie je vôbec také isté, že by aj po prípadnom odstúpení ich kandidátov naozaj za Procházku zahlasovali. Hlavne u Hrušovského by sa ich hlasy asi viac rozdelili.

Väčší potenciál na zisk klasických kresťanských hlasov tu zrejme v skutočnosti nebol. Ak sa na to pozrieme z opozičnej optiky, omnoho väčší počet jeho potenciálnych voličov mu odobral skôr Milan Kňažko. Obaja kandidovali predovšetkým „proti Ficovi” a na rozdiel od Kisku stavali na svojich politických skúsenostiach. Procházka viazal mnoho konzervatívnych voličov, ale obaja lovili aj vo vodách mestských liberálov, pričom liberálna SaS Procházku priamo podporila. Kňažkových 12 percent alebo aspoň nejaká významná časť z nich chýbala Procházkovi ďaleko viac, ako neistých 3,3 percenta u Hrušovského alebo 0,6 u Čarnogurského. Kiskovo predbehnutie Procházku tak nehovorí len o porážke „kresťanských hlasov”, ale aj o porážke predstaviteľov opozičných politických strán celkovo, kam spolu s Procházkom patril predsa len aj Kňažko.

Andrej Kiska je oproti nim úplne nepolitický kandidát idúci do pre seba nového prostredia. Má to svoje zaujímavé dôsledky, ale aj veľké riziká.

Robert Fico by sa mal pripravovať na prehru. Andrej Kiska by už mal začať hľadať skúsených poradcov do prezidentského paláca. A noví konzervatívni lídri pravice by mali začať uvažovať, či porážka zoslabeného SMERu je tým jediným alebo hlavným cieľom, za ktorým treba ísť. Už by nás konečne mohla čakať doba normálnych konzervatívno-liberálnych sporov, nie iba prekáračiek proti veľkému nepriateľovi.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

V druhom kole prezidentských volieb budem voliť:

17. marec 2014 - 13:03
Odpovede Roberta Fica Andreja Kisku nepôjdem voliť ešte neviem
Kategórie: Cirkev, Médiá

F. Neupauer: Tvorba stratégie ľudských práv znovu ignoruje kresťanský sektor

14. marec 2014 - 15:41

Categories: 

Kresťanské mimovládne organizácie sa pri tvorbe stratégie ľudských práv cítia znovu ignorované. Premiérovi Robertovi Ficovi zaslali list, kde žiadajú prípravu Stratégie zrušiť. Rozprávali sme sa s predsedom FKI Františkom Neupauerom.

Minulý rok bol aj na základe protestu viacerých mimovládnych organizácií zastavený proces tvorby Celoštátnej stratégie ľudských práv a neskôr nanovo obnovený. O čo vtedy išlo odporcom? 

Odporcov bolo viacero a to nie len zo strany MVO. Naša kritika smerovala k obsahu aj k forme pripravovanej Stratégie. Namietali sme napríklad krátky časový úsek na pripomienkovanie, zahmlené pojmy bez jasného významu, ako aj chýbajúce právne zakotvenie v slovenskom a medzinárodnom práve, ktoré absentovalo v prvotnom dokumente. Oceniť sme mohli jedine možnosť zapojiť sa do diskusie k návrhu počas workshopov, ktoré pripravili ministerstvá. Pripomienky sme zverejnili aj formou „zborníka“ na 150 stranách. Zároveň sme neodmietli tvorbu dokumentu ako celku, ponúkli sme svoju pomoc a chceli na ňom aktívne participovať.

"Minister Lajčák nás uistil, že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným 'rozhodcom' v procese tvorby stratégie."

Dňa 3. októbra 2013 ste sa stretli s podpredsedom vlády Miroslavom Lajčákom. Čo bolo témou stretnutia?

Okrem mňa ako predsedu Fóra kresťanských inštitúcií (FKI) tam boli prítomní aj zástupcovia Fóra života, eRka a Inštitútu pre ľudské práva a rodinnú politiku (HFI). Navrhli sme, aby bol dokument Stratégie postavený na základoch, na ktorých sa dokáže dohodnúť celá spoločnosť a zároveň sme k tomu aj medzinárodne zaviazaní - reč je o dohovoroch OSN dotýkajúcich sa predovšetkým základných ľudských práv. Druhá strana (ministerstvo) hovorila o potrebe dať do stratégie európske dokumenty, ba aj dokumenty, ktoré mali len odporúčací charakter, nie sú právne záväzné. To nás prekvapilo.

Bolo mi ako predsedovi FKI umožnené spolupodieľať sa na Stratégii tak, že som sa mohol zúčastňovať rokovaní koordinačnej skupiny (má 30 členov menovaných Radou vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny), ktorá celý proces zastrešovala. Pán minister nás uistil, že o obsahu pripravovanej stratégie sa chce diskutovať so všetkými subjektmi, ktorých sa to týka a ktoré o to prejavia záujem, a že jeho rezort sa nepokúša presadzovať akúkoľvek ideológiu a chce byť len nestranným „rozhodcom“ v procese tvorby stratégie.

K téme z minulého roka:
Stratégiu pre ľudské práva vytvárajú zástancovia silnej rodovej loby
Stratégia ochrany ľudských práv ignoruje rodinu a prolife hodnoty

Aký bol váš ďalší postup?

Žiadali sme, aby popri samostatných témach, na ktorých sa pracovalo (seniori, osoby so zdravotným postihnutím, deti, ľudia na hranici chudoby, migranti, a pod.), boli aj témy ako ochrana života pred narodením, náboženská sloboda, výhrady vo svedomí a práva rodičov. Žiadna z týchto tém sa však nestala samostatnou témou. Žiadali sme, aby boli aspoň pod kolónkou „Iné“, ani to sa neuskutočnilo.

Keď sa na to dívam spätne, mám pocit, že ak by to prešlo, odradilo by to liberálne zmýšľajúcich aktivistov a začali by bojkotovať celú Stratégiu. My sme napriek tomu proces nebojkotovali, ale pozývali našich členov a odborníkov, aby sa zapájali do daného procesu a do kreovaných pracovných skupín.

Kto tvoril tieto skupiny?

Ako členovia sú v nich zástupcovia štátnej správy, výborov, MVO, takisto aj jednotlivých ministrov. V decembri sa na koordinačnej rade hovorilo, že každý, kto bude mať záujem, bude môcť na procese Stratégie pomôcť. Ak by bol problém, vtedajší koordinátor procesu Filip Vagač uistil prítomných, že sa bude snažiť zabezpečiť, aby boli pracovné skupiny naozaj otvorené širšiemu názorovému a odbornému spektru.

Dodržiavalo sa to?

Stratégia sa vyvíjala postupne tak, že niektoré pracovné skupiny (napr. seniori) pripravili dokument. Iné pracovné skupiny sa dlho nevytvárali, a keď sa vytvorili, tak sa v nich často znemožnila participácia osobám, ktoré by do Stratégie vniesli prinajmenšom diskusiu. Príkladom je oblasť vzdelávania – tu by iste mal čo povedať riaditeľ Združenia katolíckych škôl Slovenska a iní. Pod zámienkou „odbornosti“ však neboli do tejto skupiny prijatí. Mrzí ma, že názorovú rôznorodosť tu zabezpečujú za mimovládne organizácie len dvaja členovia OZ Iniciatívy Inakosť, nik iný.

"V pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov."

To, čo sa v pracovných skupinách vytvorí, bude súčasťou stratégie?

Vo fungujúcich pracovných skupinách, kde boli akceptovaní odborníci aj za FKI, Fórum života a i., majú títo členovia možnosť diskutovať, ale ich myšlienky a postoje sa nedostávajú do výsledných dokumentov. MUDr. Anna Kováčová, ktorá sa zúčastňuje rokovaní v pracovnej skupine „Práva dieťaťa“, mi napísala: „...Síce sa prediskutovali viaceré témy, vyvolávajúce "trecie plochy", ale tie nie sú vo finálnom dokumente zapracované. Ide o témy ako napr. 1) tradičná rodina a manželstvo ako zväzku muža a ženy, ktorá je ideálnym prostredím pre rozvoj dieťaťa, 2) otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí vzhľadom na výchovu dieťaťa, 3) práva nenarodených detí. Ak aj boli súčasťou diskusií na workshopoch, v záveroch správy nie sú vôbec spomenuté.“ Pani Kováčová žiadala, aby bola zohľadnená názorová platforma občanov zastávajúca sa prirodzených a tradičných hodnôt. A na záver podotkla a vyjadrila aj postoj mnohých z nás: „Problém Stratégie nie je téma LGBTI, ale nulová tolerancia voči inému názorovému spektru.“

Kto riadi celý proces?

Vytvorili sa dva orgány – redakčný tím a riadiaci výbor. Tretím stupňom je samotný predseda Rady vlády pre ľudské práva, teda minister M. Lajčák a samotní ministri. Redakčný tím zodpovedá za text stratégie, pričom bude vychádzať z podkladov spracovaných gestormi jednotlivých tém, riadiaci výbor bude tento proces koordinovať. Koordinačná skupina na svojom šiestom zasadnutí dňa 3. februára 2014 schválila nomináciu do týchto orgánov. Bohužiaľ, musím konštatovať, že ich personálne zloženie je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné. Nenájdete tam vyváženosť, ba možno ani jedného človeka, ktorý by prezentoval iné ako liberálne hodnoty.

"Bohužiaľ, musím konštatovať, že personálne zloženie rozhodujúcich orgánov je priam fundamentálne ideologicky jednofarebné."

Akí členovia boli schválení?

Do redakčného tímu sa schválili Sylvia Porubänová, Peter Kresák a Dagmar Horná. Do riadiaceho výboru Pavol Demeš (ako koordinátor stratégie), ktorý sa však po poslednom zasadnutí koordinačnej skupiny vzdal tejto funkcie. Ďalej Barbara Illková (Ministerstvo zahraničných vecí), Jana Kviečinská (Iuventa), Martin Macko (Iniciatíva Inakosť), Miloš Nemeček (Výbor pre seniorov), Marián Filčík (Ministerstvo spravodlivosti) a Oľga Pietruchová (Ministerstvo práce, soc. vecí a rodiny), ako prísediaca tu bola za redakčný tím určená Sylvia Porubänová.

Pri ich kreovaní ste boli prítomní aj vy?

Áno, aj nie. Ako člen koordinačnej skupiny som do redakčného tímu mohol navrhnúť jedného nominanta. Navrhovaných bolo nakoniec asi osem ľudí a výslednými členmi malo byť najprv päť ľudí, neskôr sa počet upravil na troch. Peter Kresák 7. marca abdikoval. Namiesto toho, aby napr. náš nominant bol ako náhradník prizvaný k tejto práci, členovia koordinačnej skupiny začali hľadať niekoho iného.

Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta. Naviac, keď som namietal proti zneniu zápisnice zo zasadnutia koordinačnej skupiny, tak sa diskusia neviedla o obsahu mojich pripomienok, ale o tom, či vôbec mám právo niečo namietať. Prosil som, aby moje vecné pripomienky boli aspoň ako príloha zápisu. Či sa tak stalo, neviem.

"Do riadiacej skupiny som nemohol zasahovať. Tam mi nebolo umožnené dať čo i len nominanta."

Čo konkrétne ste namietali?

Zápisnica sa vytvorila tak, ako keby všetko išlo bez problémov. Napr. som žiadal, aby tam bol zapracovaný aj môj pohľad na kreovanie rozhodujúcich orgánov, kde som poukázal na ich nevyváženosť. Označil som to za vážnu hrozbu pripravovanej stratégie, nakoľko v redakčnom i riadiacom tíme nebude ani jeden hlas (!), ktorý by reflektoval pripomienky vyjadrené zástupcami mnohých občianskych organizácií už v minulosti.

Ako k tomu pristupuje minister M. Lajčák?

Podľa informácií, ktoré mám, minister Lajčák sa už jasne vyjadril v neprospech tradičných hodnôt a možno aj v rozpore s programovým vyhlásením vlády. V záveroch z úvodného zasadnutia tzv. „Pracovnej skupiny k príprave a finalizácii zverenej časti Stratégie“ z 24. januára 2014 je uvedené, že minister považuje „podporu práv LGBTI osôb a politiku rodovej rovnosti za nespochybniteľné“. V zápise sa tiež uvádza, že „témy práv nenarodených detí, ochrana tradičnej rodiny a manželstva ako zväzku muža a ženy, otázka náboženskej slobody a výhrady vo svedomí by mali byť súčasťou diskusií na workshopoch, v stratégii však nebudú explicitne uvádzané“.

Pre nesúhlas s postupom prác pri Stratégii ste spolu s Fórom života zaslali premiérovi Ficovi list. Čo je jeho obsahom?

Uvedomujeme si, že názorové spektrum, ktoré prezentuje redakčný tím a riadiaci tím, je špičkou ľadovca. Bol kreovaný cez koordinačnú skupinu, ktorá bola kreovaná Radou vlády pre ĽP. Celý tento systém sa správa nevyvážene a to nie je dobré v prvom rade pre demokratickú spoločnosť ako takú. V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie.

"V liste predsedovi vlády sme popísali proces tvorby Stratégie a že za takýchto podmienok žiadame jej zrušenie."

Ako bude proces pokračovať?

Keď v poradí tretí koordinátor Stratégie Pavol Demeš dňa 7. marca na túto funkciu rezignoval, tlmočil odkaz ministra Miroslava Lajčáka k danej téme: Minister Lajčák Stratégiu naďalej považuje za svoju prioritu a Zasadnutie Rady, ktoré malo byť na budúci týždeň sa presúva po prezidentských voľbách.

Na poslednom stretnutí Koordinačnej skupiny ma zastupovala Veronika Remišová, ktorá tlmočila náš postoj nasledovne: „Nesúhlasíme s pokračovaním Stratégie z týchto dôvodov: 1) absencia a neschválenie našich zástupcov do Riadiaceho a Redakčného výboru 2) neadekvátne nastavenie kritérií na výber odborníkov v pracovných skupinách a nevyvážené zloženie niektorých pracovných skupín 3) neplnohodnotné členstvo v Koordinačnej skupine (F. Neupauer len „pozorovateľ“) 4) nezapracovanie prioritných tém ako napr. právo na výhradu vo svedomí do Stratégie.“

Ako reagovala koordinačná skupina?

Jednomyseľne požiadala o jasný politický mandát a silnú politickú podporu pre Stratégiu od vlády. Teda nie je reč o snahe vyvážene konať a riešiť konkrétne ľudsko-právne problémy, ale s politickým mandátom presadiť vlastné ideologické požiadavky. Teda chcú v tomto nezdravom procese pokračovať s politickou podporou. Priznám sa, nerozumiem tomu.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

Biskup Loverde: Zlo pornografie sa šíri ako mor

14. marec 2014 - 8:52

Categories: 

Už si nepamätám na ten elektrizujúci moment, keď som po prvýkrát v živote videl pornografiu, no pamätám si, že ako malí chlapci na začiatku 60-tych rokov sme boli posadnutí obrázkami z Playboya.

Spomínam si, s akou samozrejmosťou sa o ňom hovorilo medzi dospelými, i keď o mojej mame a mojom ockovi to neplatilo. Pani odnaproti povedala, že jej manžel je doma chorý a potrebuje nejaké zošitové romány alebo niečo na zahnanie dlhej chvíle a od môjho otca chcela, aby jej za Playboye toho chlapíka vymenil nejaké romány. Môj otec síce odmietol, ale ako je možné, že som o tom vôbec vedel? My pred našimi dcérami zatajujeme už samotnú existenciu takýchto časopisov.

Pamätám si, ako jeden môj kamarát ukradol Playboye svojmu otcovi a my sme si ich schovali v lese. Ktorý chlapec v istom veku si nepamätá, ako si pozeral Playboye, vlhké od skrýše pod stromami a lístím? Ešte si spomínam na tú vôňu.

Pamätám si, ako som sa dostal do vážnych problémov, keď moja mama objavila nápis „Playboy: zábava pre chlapcov“, ktorý som napísal, zospinkoval a posielal si s kamarátmi. Vykonávateľom spomínaných problémov bol môj otec – aj keď si nepamätám, či som dostal výprask remeňom alebo sklamanú prednášku.

Otroctvo aj zranenie

Tieto a ďalšie myšlienky ma napadli pri čítaní úvodnej časti pastierskeho listu biskupa Paula Loverdea z Arlingtonu vo Virgínii. Termín jeho oficiálneho vydania bol vhodne zvolený na sviatok sv. Jozefa, pretože list zdôrazňuje zodpovednosť otca pri ochrane svojej rodiny pred jedom pornografie. Toto je jeho druhý list o pornografii a pokiaľ viem, iba tretí od akéhokoľvek amerického biskupa, pričom druhý je od biskupa z Kansas City Roberta Finna.

Matt Fradd rozpráva príbeh, ako pri hrabaní sa v kufri u príbuzného v garáži našiel „lesklý obrázok z časopisu, na ktorom bola úplne nahá žena. Zalapal som po dychu a mal som pocit, že sa mi zastavilo srdce – nikdy som nič také nevidel.“ Ako povedal, pocítil hrôzu a hneď nato vinu.

"Zlo pornografie sa šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých..."
Biskup Paul Loverde

Neznie to povedome? Necítili sa toľkí z nás práve takto, keď po prvýkrát v živote videli niečo podobné?

Fradd na dlhé roky upadol do zvyku stále častejšie pozerať takéto obrázky. Ako píše, „postupne som pochopil, že keď manželia a otcovia pozerajú porno, nielenže sa sami stávajú otrokmi hriechu, ale aj hlboko zraňujú svoju schopnosť milovať a chrániť, ako si to vyžaduje ich povolanie.“

Fraddov šťastný koniec po rokoch zápasu nie je v dnešných dňoch taký častý. Svet je zaplavený pornom: prvé digitálne obrázky zaútočia na mladý mozog oveľa tvrdšie a zotročia ho na oveľa dlhšie, dokonca aj na čas, keď už je človek v manželstve a v rodinnom živote, a žiaľ aj po ňom, keď sú manželstvá a rodiny týmito obrázkami zničené.

Obeťami sú najnevinnejší z nás

Biskup Loverde je naozaj pravý pastier, keď publikoval druhé vydanie knihy Draho kúpení:

Počas svojich takmer päťdesiatich rokov kňazstva som videl, ako sa zlo pornografie šíri našou kultúrou ako mor. Čo bolo kedysi hanebnou a príležitostnou neresťou niekoľkých, to sa dnes stalo stredným prúdom v zábave pre mnohých... Tento mor sa vkráda do duší mužov, žien a detí, ničí putá manželstva a jeho obeťami sú najnevinnejší z nás. Ničí u ľudí schopnosť vidieť sa navzájom ako jedinečný a krásny výraz Božieho stvorenia – miesto toho im zatemňuje pohľad, takže iných vidia ako predmety, ktoré sa dajú použiť a s ktorými sa dá manipulovať.

Predstavuje hrozbu, veľmi dobre známu tým, čo buď sami boli konzumentmi porna alebo sú jednoducho informovaní o tom, ako postupuje do šírky a preniká do hĺbky. No dodáva: „Asi najväčšou škodou vyplývajúcou z pornografie však je, že ničí u človeka ‚vzor‘ nadprirodzena. Naše prirodzené videnie v tomto svete je vzorom pre nadprirodzené videnie v budúcom. Keď raz tento vzor pokrivíme či poškodíme, ako budeme rozumieť skutočnosti?“ Náš nadprirodzený zrak sa poškodí, ak svoj prirodzený zrak používame nesprávne.

Svoj list adresuje všetkým ľuďom vo svojej diecéze a môžeme si len želať, aby tento dôležitý dokument čítali aspoň jeho veriaci katolíci; mladí, slobodní či zosobášení, kňazi a rehoľníci: „Žiadny človek, ktorý žije v našej kultúre, sa nemôže úplne izolovať od moru pornografie. Všetci sú viac či menej ovplyvnení, dokonca aj tí, čo sa priamo nezúčastňujú na užívaní pornografie.“

Biskup Paul Loverde.

Had ovinutý okolo žien a detí

Myslím na svoje dcéry a pýtam sa sám seba, ktorý z ich kamarátov na dobrej katolíckej základnej škole, kam chodia, prišiel z rodiny, ktorá skrýva problém s pornom. Mám pocit, že by som zabil kohokoľvek v akomkoľvek veku, keby mojim dcéram ukázal tieto odporné obrázky, ku ktorým sa teraz dá dostať len niekoľkými dokonca náhodnými ťuknutiami na iPhone.

Biskup Loverde sa podrobne venuje „štyrom falošným argumentom“, ako ich nazýva: 1) žiadne obete, 2) mierne užívanie porna môže mať terapeutické účinky, 3) porno je pomôckou pri dozrievaní a 4) kresťanská opozícia sa zakladá na nenávisti voči telu.

"Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva 'hadom', a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí."

Loverde zdôrazňuje, že medzi obete patrí dôstojnosť tých, čo „vystupujú“ v porne, často „núdznych“ a „zraniteľných”, „chudobných, zneužívaných a marginalizovaných, dokonca deti“, z ktorých sa robí obyčajný tovar. Sledovanie porna dehumanizuje diváka a rozkladá rodinu. Otec má svoju rodinu chrániť, ale prostredníctvom porna dovoľuje, aby do nej vkĺzlo to, čo Loverde nazýva „hadom“, a ovíjalo sa okolo jeho ženy a detí.

Draho kúpení je svojím spôsobom pozoruhodný náukový dokument od jedného z veľkých, no neospevovaných biskupov našej doby. Ostatní biskupi väčšinou dostávajú viac pozornosti, zatiaľ čo Paul Loverde po celý čas robí, čo vie, aby zachoval pravú vieru u tých, ktorí sú mu zverení.

Jeho výrečná obhajoba si zasluhuje širokú čítanosť a pozorné štúdium zo strany mužov a zvlášť ich synov – tých, ktorí mi jedného dňa prídu zaklopať na dvere a budú hľadať moje dcéry.

Sv. Jozef, oroduj za nás.

Austin Ruse
Autor je prezidentom Catholic Family & Human Rights Institute (Katolícky inštitút pre rodinu a ľudské práva, C-FAM), výskumného inštitútu so sídlom v New Yorku a Washingtone, D.C, ktorý sa sústreďuje výlučne na medzinárodnú sociálnu politiku. Názory vyjadrené v tomto článku zastáva len p. Ruse a nevyhnutne nevyjadrujú politiku či postoje C-FAM.

Pôvodný text: A Strong Bishop Speaks Out on Porn, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Kategórie: Cirkev, Médiá

Prečo budem voliť Jána Čarnogurského

13. marec 2014 - 0:54

Tags: 

Categories: 

Pred niekoľkými týždňami som na internete našiel záznam relácie Štefana Hríba Večer pod lampou ešte z roku 2005 (online tu). Nakrúcala sa krátko po úmrtí Jána Pavla II., bola venovaná jeho osobe a dejinám 20. storočia.

Hosťami v nej boli filozof Miroslav Marcelli, spisovateľ Michal Hvorecký a politici Peter Osuský a Ján Čarnogurský. Hvorecký s Marcellim akoby zastupovali liberálov a popri slovách uznania vznášali aj výhrady, ako napr. prečo pápež neschválil používanie kondómov, svätenie žien, homosexuálne správanie a pod. Úrovňou to bola veľmi kultivovaná debata, hovorilo sa o malých aj veľkých dejinách, išlo sa na koreň veci a dá sa povedať, že v nej svojou kultúrou aj argumentáciou Čarnogurský s Osuským s prehľadom a šarmom dominovali.

K téme:
Koho by za prezidenta volil Postoy.sk?
Koho budú voliť biskup Milan Lach, Marek Michalčík, Ondrej Dostál a ďalšie osobnosti?
Viac článkov k prezidentským voľbám

Prečo to píšem? Doba sa posunula o takmer 10 rokov a hoci viaceré civilizačné témy z debaty sú ešte aktuálnejšie ako vtedy, neviem si dobre predstaviť, že by ju dnes niekto iný miesto Čarnogurského zvládol podobne alebo lepšie. Nebola to diskusia o náboženstve, ale skôr všeobecne o spoločnosti, o dôležitých veciach, ktoré posúvajú život vpred, o našej minulosti, o trvalých veciach, proste debata, ktorá si vyžaduje mať za sebou nejaký background, citlivosť a porozumenie podstatným veciam. Niečo, čo by okrem iného malo byť pre hlavu štátu základným predpokladom.

Ján Čarnogurský toto má a sledujúc diskusie a rozhovory ostatných kandidátov na prezidenta, osobností medzi nimi niekoľko je, ale jeho úroveň nedosahuje nikto. U niektorých to tak nie je prirodzene pre mladší vek, ďalší sú jednoducho iná liga. Samozrejme sa nedá porovnávať 2 a pol hodinová Hríbova diskusia s predvolebnými prekáračkami, ale ani „medzi ich riadkami“ sa veľmi nedá nájsť niečo trvalejšie, čo by kandidát chcel vniesť do charakteru štátu a spoločnosti. Niečo hodnotnejšie a nadčasovejšie ako iba opozícia proti Ficovi či málohovoriaca ambícia, že bude „stáť za ľuďmi“. Ak sa Slovensko chce vytrhnúť z niekoľkoročnej depresívnej nálady, malo by byť na osobu prezidenta ďaleko náročnejšie.

Rovno pod nosom máme ľudí, ktorí sa zaslúžili o Slovensko, a často si ich nevážime alebo ich rovno nenávidíme. To je tragédia tejto krajiny. Ján Čarnogurský má jasný prezidentský formát a kultúrne povedomie, aké bude Slovensko v blízkej dobe potrebovať, preto dám hlas jemu.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá

Koho by za prezidenta volil Postoy.sk?

12. marec 2014 - 11:41

Tags: 

Categories: 

V interných voľbách redakcie Postoy.sk uspeli Procházka a Čarnogurský.

Keby o budúcej hlave štátu rozhodovala naša redakcia, Ivana Gašparoviča by v Prezidentskom paláci vystriedal Rado Procházka. Spomedzi všetkých prezidentských kandidátov získal medzi našimi redaktormi najväčšiu podporu. Šéfredaktor hlasoval za Jána Čarnogurského.

K téme:
Koho budú voliť biskup Milan Lach, Marek Michalčík, Ondrej Dostál a ďalšie osobnosti?
Účastník Pochodu za život by mal mať v prezidentských voľbách jasno
Viac článkov k prezidentským voľbám

Na Procházkovi si vážime, že je obrazom mladého pracovitého človeka s výborným vzdelaním, ktorý má jasnú predstavu, čo chce v Prezidentskom paláci robiť. Procházka síce nemá dlhoročné skúsenosti ako niektorí jeho protikandidáti, no za ten čas, čo je v politike, podľa nás ukázal, že mu ide o vec, dokáže zužitkovať svoje vedomosti a ide za svojou víziou. Veríme, že aj v prezidentskom úrade by mal ťah na bránku a dokázal by Slovensko reprezentovať aj v zložitých situáciách. Podstatné sú aj jeho hodnoty a to, že má zmysel pre štátnickosť.

Druhým kandidátom, ktorý získal našu podporu, je Ján Čarnogurský. Počas svojho života sa osvedčil v mnohých kľúčových okamihoch a podľa časti našej redakcie má zo všetkých kandidátov najväčší štátnický rozmer. Ďalším dôvodom, prečo ho voliť, je, že keďže prezident je hodnotová funkcia, bude dôležité, ako sa pri narastajúcom kultúrno-etickom tlaku hlava štátu zachová. Pri Jánovi Čarnogurskom máme istotu, že v správnych veciach neustúpi, pretože tomu rozumie.

Zaujímavé je, že jeden z nás sa ešte nerozhodol, koho v sobotných voľbách podporí. V jeho užšom výbere sa však rovnako ako pri zvyšku redakcie ocitli Čarnogurský a Procházka. Prvý menovaný pre rozhľadenosť a skúsenosť, ten mladší pre odhodlanie a znalosti. 

Redakcia

Kategórie: Cirkev, Médiá

Aký je nový film o arcibiskupovi Bezákovi?

11. marec 2014 - 19:30

Categories: 

Najväčším prínosom nového filmu o arcibiskupovi Bezákovi je konzistentnosť jeho názorov.

Približne po roku a pol máme možnosť vidieť ďalší film o odvolanom trnavskom arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi. Kratší dokument Českej televízie a režiséra Petra Minaříka Arcibiskup s ľudskou tvárou vystrieda od 13.3. v kinách 91-minútový dokument režisérky Oľgy Záblackej Arcibiskup Bezák, zbohom.

Ak by divák predpokladal presné naplnenie názvu filmu, zostanú jeho očakávania nenaplnené. Film sa síce končí inscenovaným odchodom arcibiskupa Bezáka vlakom nevedno kam, ale celkovo ako rozlúčka vôbec nevyznieva. Ide skôr chronologické zoradenie rôznych udalostí, týkajúcich sa Róberta Bezáka po jeho odvolaní. O niektorých sme vedeli prostredníctvom médií, iné sú nahliadnutím do jeho súkromia a do fungovania vzťahov po dramatických udalostiach, čo na diváka môže pôsobiť ako novinka. Film nič zásadné v kauze neodkrýva, ako by mohla čakať ďalšia časť divákov. Arcibiskupa už totiž poznáme – nielen zo spomínaného Minaříkovho filmu o arcibiskupovi s ľudskou tvárou či z televíznych relácií, kde sa objavil po odvolaní, ale aj z knihy Vyznanie Márie Vrabcovej, kde veľmi otvorene hovoril o svojom živote pred i po odvolaní. Ako možný prvý prínos filmu by sa mohla javiť konzistentnosť vyjadrení Róberta Bezáka, ktorý v podstate ničím novým neprekvapuje, hovorí stále to isté a na svojich vyjadreniach a postojoch trvá.

Silným momentom filmu sú výpovede členov jeho najbližšej rodiny – rodičov, sestry a brata s rodinou. Oddanosť, s akou stoja rodičia pri svojom synovi, rovnako ako súrodenci, ktorí boli od odvolania prítomní na všetkých podporných podujatiach, je miestami až dojímavá. Diváka môže prekvapiť ich otvorenosť, s akou prijímajú kameru vo svojom domove a ako úprimne hovoria o trápení svojom i svojho odvolaného brata.

"Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi a vysvätenému biskupovi aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia."

Film zachytáva mnohých priateľov arcibiskupa Bezáka, ktorí dovolili nahliadnuť do ich vzťahu v krátkych sekvenciách. Samostatnou kapitolou, ktorá dostala pomerne široký priestor, je Otmar Oliva a jeho práca na premene trnavskej katedrály. Režisérka dokonca naznačuje pozadie problému s dokončenými umeleckými dielami, vypomáhajúc si reportážou Českej televízie.

Oľge Záblackej sa podarilo zachytiť okrem verejne známych momentov okolo prípadu arcibiskupa aj iné, neznáme skutočnosti: napríklad bicyklujúceho arcibiskupa, jeho stretnutia s rodinou, s neterami, na návšteve u priateľov, na festivale, počas náhlej návštevy divadla Astorka Korzo ´90. Azda najemotívnejším záberom z filmu je vnútorné dojatie arcibiskupa, slúžiaceho sobášnu sv. omšu, počas premenenia. Vo filme to neskôr vysvetlil tak, že je preňho náročné byť sám pri slávení Eucharistie (keďže do súčasnosti nemá povolené slúžiť verejné sv. omše). Škoda, že sa Róbertovi Bezákovi ako kňazovi (a vysvätenému biskupovi) aj v tomto filme venuje menej priestoru. Duchovný rozmer jeho osoby ustupuje aj tu do úzadia, resp. daný na jednu úroveň s inými súčasťami jeho života.

K téme:
Čo nám zostane po Róbertovi Bezákovi? 
Bezákova ľudská tvár?

Film plynie vďaka dobrému strihu rýchlo. Zvláštnym dramaturgickým spestrením filmu sú vsuvky s hercami Lukášom Latinákom a Robom Jakabom sediacimi na koberci a čítajúc svojský príbeh z veľkej knihy o arcíkovi Bezáčikovi, Vatičkáne, kardinálovi Tomtomkovi a napokon dobrom pápežovi, ktorý prípad spravodlivo a šťastne vyriešil. Rozprávka je písaná zvláštnym jazykom, ktorý je náročný na počúvanie a porozumenie. Príbeh ilustrujú Danglárove kresby, celkovo však takéto začlenenie do príbehu vyznieva pomerne infantilne a vzhľadom na realitu súčasného života odvolaného arcibiskupa skôr trápne ako povzbudzujúco, hoci rozprávka má dobrý koniec.

Prístupu Oľgy Záblackej k filmu možno uznať ešte jednu vec: film sa nesnaží odkryť pozadie odvolania špekuláciami a naznačovaním možných dôvodov. Zamerali sa čisto na arcibiskupa Bezáka v tých chvíľach, kedy s ním trávili čas, čiže na arcibiskupa žijúceho svoj život po odvolaní. Film však determinujúcu tému súčasného života arcibiskupa neobchádza, dotýka sa jej skôr stručne zdôraznením známych faktov (napr. 11 otázok, dva rôzne dokumenty podpísané nunciom) a tiež najväčších absurdít v celom prípade, čo v kontexte pôsobí veľmi výrazne. Sem patria napríklad vyjadrenia hovorcu KBS, sumár rôznych aktivít na podporu Róberta Bezáka, ale aj vtipne poňaté komentovanie vyjadrení arcibiskupa Jána Oroscha tesne po uvedení do úradu o tom, že najväčší bigbiťák je on a že nitriansky biskup Viliam Judák najazdil na bicykli do augusta 2013 aj 250 km.

"Takýto film nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet."

Ale to je tak všetko, čo môžeme o celkovom vyznení filmu povedať. Nie je ani rozlúčkou s arcibiskupom, ani snahou odkryť pozadie odvolania, ani časozberným dokumentom o živote po odvolaní. Preto sa úplne prirodzene natíska otázka, o čo vlastne tvorcom tohto filmu šlo? Čo ním chceli povedať? Prečo nakrútili dokument, nazvali ho Arcibiskup Bezák, zbohom? a ukázali v ňom viacero stránok arcibiskupa Bezáka? Na tieto otázky odpovedať neviem. Dalo by sa argumentovať, že za výrobou filmu stojí súkromná spoločnosť a že meno Róbert Bezák zvyšuje čítanosť a sledovanosť. Tento prvý plán pri troche pozornosti nemusí obstáť, pretože film nepôsobí bulvárne, skôr civilne, po viacerých stránkach je veľmi dobre zvládnutý, diváka nenudí, je „ľúbivý“. Náročný divák sa však musí pýtať: Ale prečo teda ten film vôbec nakrútili? Možno si každý nájde malý kúsok odpovede sám pre seba, ale v podstate tento dokument nič nové pre diváka sledujúceho i nesledujúceho celú kauzu neprináša. Pre jedných aj pre druhých však môže byť pekným sumárom celého prípadu a oživením niektorých zabudnutých, ale podstatných faktov.

Po udalostiach minulého týždňa (svojvoľné zmenenie úmyslu sv. omše kňazom v Trnave a následná ostrá reakcia veriacich či pamflet bez faktov a argumentov jezuitu Šebastiána Laba) sa nám to však môže javiť aj úplne inak. Takýto film z „nezávislého“ (alebo minimálne mimocirkevného prostredia) nám môže byť ponúknutý aj preto, aby sme si utvorili názor na základe toho, čo sami vidíme a vnímame. Nie na základe klebiet.

Margita Vanovčanová
Autorka pracovala v rokoch 2010-2011 na Arcibiskupskom úrade v Trnave.

Kategórie: Cirkev, Médiá

ANKETA: Koho budete voliť za prezidenta?

10. marec 2014 - 10:00

Tags: 

Categories: 

V sobotu 15. marca prebehnú voľby prezidenta Slovenskej republiky. Niekoľkých osobností sme sa spýtali, koho budú voliť, pozrite si odpovede:

Marek Michalčík, podpredseda Fóra života: Voľby, okrem ich prvoradého zamerania, považujem aj za možnosť prejaviť svoje postoje na otázky, ktoré považujem za kľúčové. Zvlášť pri takomto množstve kandidátov je podľa mňa dôležité nepodľahnúť vábeniu politických  kalkulácií vychádzajúcich z predvolebných preferencií, ale voliť na základe hodnôt, ktoré pre mňa ako občana sú najdôležitejšie. Voľby sú tak aj svedectvom a následne ich výsledky aj signálom do spoločnosti. S najväčšou pravdepodobnosťou budem voliť Jána Čarnogurského, ktorý sa z kandidátov najviac blíži mojej predstave o prezidentovi. 

Anton Srholec, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska: Hrušovského. Z princípu. Máme ho prečítaného, už neprekvapí. Môže len pokračovať vo svojom, našom programe. Slúžiť národu a robiť to čo sa naučil a presadzovať kresťanské zásady v politike.

Ondrej Dostál, predsa OKS: Budem voliť Radoslava Procházku. OKS v prvom kole prezidentských volieb oficiálne nepodporuje žiadneho z kandidátov, ja ako volič dám svoj hlas Radovi Procházkovi. Rada poznám už dve desaťročia a má moju dôveru. Patrí k tým ľuďom, ktorí síce majú na niektoré veci iné názory ako ja, ale napriek tomu k ním prechovávam rešpekt a som rád, keď mám možnosť s nimi spolupracovať. Som presvedčený, že spomedzi všetkých kandidátov má najlepšie predpoklady byť ako prezident účinnou a kompetentnou protiváhou k Ficovej vláde. A verím tomu, že aj keby sa nestal prezidentom, dať mu hlas v prezidentských voľbách má zmysel. Z hľadiska formovania pravicovej alternatívy a preto, aby po parlamentných voľbách 2016 išiel Smer od vládneho kormidla preč.

Ján Košturiak, riaditeľ IPA Slovakia: Nemám v tom ešte jasno, ale najviac ma pokúša voliť Roberta Fica. Je v politike veľmi dlho a nazbieral tak množstvo skúsenosti v tomto ušľachtilom povolaní. Veľa toho nenahovorí, ale sú za nim vidieť jednoznačné činy – v súdnictve, v boji proti korupcii a klientelizmu, v podnikateľskom prostredí, zdravotníctve alebo školstve. Bolo by dobré udržať si tieto istoty čo najdlhšie. Pochádza zo skromných podmienok, ako dieťa vraj nemal mobilný telefón ani tablet, ba ani prístup k internetu. A dnes, už ako dospelý a vyťažený muž, si nájde čas na to, aby so zranenou nohou navštevoval obce, rozdával im rôzne darčeky, vtipne zabával ženy alebo ukázal mladeži svetový výkon v klikoch. Myslím si, že nie je veľa ľudí, ktorí by boli takto pripravení pre Slovensko a bezbranné Slovensko pre nich.

Milan Lach SJ, pomocný biskup prešovskej archieparchie: V prvom kole prezidenských volieb budem voliť pána Hrušovského. Rešpektujem slobodný názor každého občana na voľbu z ktoréhokoľvek z kandidátov. Nech každý volí podľa svojho svedomia.
Dva dôvody sú pre mňa určujúce, prečo som sa rozhodol voliť pána Hrušovského. Čo je pre mňa rozhodujúce, je jeho politická skúsenosť a vyznáva morálne hodnoty a zastáva postoje, ktoré sú mi zo všetkých kandidátov na prezidenta  najbližšie.

Marek Hrubčo, predseda Fóra pre kultúru (pozn. OZ F4C vyznáva princíp pluralizmu a názory jeho členov sa líšia): Demokracia je diskusia. Budem voliť toho, kto sa diskusii nevyhýba a zároveň má potenciál dlhodobo rozvíjať konzervatívne myslenie na Slovensku. Osobnostne, vzdelanostne a profilovo spomedzi kandidátov vyčnieva Ján Čarnogurský a Radoslav Procházka. Ten prvý porazil Mečiara a svoju úlohu už splnil. Ten druhý má potenciál poraziť "ethos" Roberta Fica a priblížiť tak Slovensko k civilizovaným krajinám Európy.

Miroslav Lettrich, katolícky kňaz a bloger: Budem voliť Radoslava Procházku. Ešte pred niekoľkými dňami som si myslel, že môj hlas odovzdám Jánovi Čarnogurskému. Je nepochybne osobnosťou slovenskej politiky. A hoci možno budúcnosť dá jeho rusofilným názorom za pravdu, nedokážem prijať jeho neochotu pomenovať konanie Ruska voči Ukrajine ako neprijateľnú inváziu a agresiu. Môj hlas nedostane ani Pavol Hrušovský, pretože kandidatúru proti zakladateľovi jeho vlastnej strany považujem za faux pas.
Budem voliť Radoslava Procházku a ako štátnické gesto od pánov Čarnogurského, Hrušovského, Kňažka a Bárdosa by som privítal ich vzdanie sa kandidatúry v jeho prospech.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Zaujímavé izraelské filmy (2. časť)

9. marec 2014 - 10:11

Categories: 

Minulý týždeň sme vám predstavili päť pozoruhodných filmov z Izraela. Dnes sa môžete zoznámiť s piatimi ešte pozoruhodnejšími.

Upozornenia:
- Násilie / Sex – film obsahuje násilie či iné strach vzbudzujúce scény / vizuálnu alebo verbálnu sexualitu. Počet hviezdičiek – jedna až tri - naznačuje množstvo, resp. intenzitu takýchto scén;
- Spoilers! – trailer prezrádza priveľa z deja filmu. Neodporúčam pozerať viac než prvých cca 45 sekúnd;
- Názvy sú uvedené v anglickom a hebrejskom jazyku, lebo k oficiálnym slovenským názvom sa nedá vždy dopátrať.

5. Lebanon (Levanon, 2009)

Násilie:*** Sex:*** Réžia: Samuel Maoz

V roku 1982 vtrhli izraelské vojská do Libanonu. Invázia mala za cieľ vytlačenie palestínskych teroristov a nastolenie trvalého mieru na Blízkom Východe. Úspech operácie sa však ukázal byť prchavý a za cenu nečakaných obetí. Navyše, správy o nelegitímnych bojových prostriedkoch Izraelčanov, utrpenie množstva civilistov, ba zapletenie sa do ich cieleného masakru behom libanonskej občianskej vojny, to všetko otriaslo svedomím izraelskej verejnosti.

Film sleduje osudy jednej neskúsenej posádky tanku v prvých dňoch invázie. Skoro nič im nevychádza podľa predpokladov. Boria sa s vlastným strachom, zlyhávaním techniky, stiesnenosťou, otrasnou hygienou, vzájomnými konfliktami, neschopným velením a jeho neľudskými požiadavkami, dezorientáciou a jazykovou bariérou voči svojim spojencom i nepriateľom. Klaustrofobickú atmosféru ešte umocňuje dôslednosť filmovej perspektívy: divák, rovnako ako hlavné postavy, pozoruje dej jedine zvnútra tanku (s výnimkou záverečnej scény). Režisér čerpal aj z vlastných vojnových zážitkov a výsledný dojem je mrazivo presvedčivý. Trocha ho však kazí miestami až propagandistický tón a snaha akoby schematicky napchať do príbehu všetky izraelské zlyhania a previnenia z tejto vojny.

Lebanon zožal rad ocenení, medziiným aj na Art Film Festivale 2010 v Trenčianskych Tepliciach.

4. Ajami (2009)

Násilie:** Sex:* Réžia: Scandar CoptiYaron Shani

Ajami (po arabsky cudzinec) v niektorých ohľadoch pripomína známejší americký Crash. Oba filmy skúmajú otázky etnickej identity a xenofóbie. Oba skáču medzi bežným rodinným a pracovným prostredím a svetom kriminálneho podsvetia. Oba pozostávajú z mozaiky samostatných príbehov, ktoré sa postupne spájajú do celku. Izraelský počin je ale v porovnaní s Crash menej vykonštruovaný, menej sentimentálny a temnejší.

3. Footnote (He'arat Shulayim, 2011)

Spoilers! Réžia: Joseph Cedar

Profesor talmudskej filológie Eliezer Shkolnik zanechal po sebe množstvo dobrej práce, ktorá ostala laickou aj odbornou verejnosťou nedocenená. Jeho syn Uriel, šarmantný popularizátor vedy, sa naopak teší veľkej obľúbenosti. Dočká sa zatrpknutý Eliezer uznania aspoň na staré kolená?

Na tejto komédii si zgustnú nielen pracovníci vedeckých inštitúcií. Vtipné, ale nevtieravé spracovanie tém vzťahu otca a syna, ješitnosti a šľachetnosti, akademických intríg, otázky hraníc medzi dôslednosťou a malichernosťou, medzi úprimnosťou a jedovatosťou.

2. Fill the Void (Lemale et ha'halal,2012)

Spoilers! Réžia: Rama Burshtein

Citlivo a pôsobivo nakrútený príbeh z prostredia „ultraortodoxnej“ komunity charedimských židov. Osemnásťročná Shira čelí dileme: má sa v záujme rodinného dobra obetovať a vydať sa za vdovca, ktorého neľúbi, alebo sklamať očakávania najbližších a zažiť lásku s niekým mladším tak, ako vždy túžila?

Režisérka Rama Burshtein sama prešla náboženskou konverziou. Mikrosvet charedimov je jej intímne známy. Filmu to prospelo. Poodhaľuje život a hodnotový systém tejto uzavretej kultúry bez toho, aby ju súdila. Z námetu, ktorý sa v iných rukách mohol stať lacnou protináboženskou agitkou, vznikla silná, hlboko osobná dráma.

1. Waltz with Bashir (Vals im Bashir, 2008)

Násilie:** Sex:*** Réžia: Ari Folman

Túto snímku je ťažké žánrovo zaradiť, ale snáď by zniesla popis „animovaná reflexívna dokudráma“. Režisér Ari Folman sa snaží rozpamäť na svoje zážitky z Prvej libanonskej vojny v roku 1982. Za týmto účelom robí rozhovory aj s inými účastníkmi ťaženia. Spomienky sú popritom analyzované psychológmi a prelínajú sa so surrealistickými snami. Všetko speje k príšernému krvavému finále.

Máloktorý film dokáže v človeku vyvolať takú pestrú škálu emócií a tak prirodzene prechádzať z čierneho humoru do sentimentality, z nadhľadu do zimomriavok, z post-punku do vážnej hudby. Ari Folman zvolil animovanú formu pre vytvorenie trocha väčšieho odstupu od mimoriadne citlivej témy. „Môžeš kresliť, ale nenatáčaj ma,“ naráža na to vo filmovom rozhovore s Folmanom jeho priateľ. Hlasy interviewovaných osôb pritom väčšinou ostali autentické.

Waltz with Bashir získal Zlatý glóbus za najlepší cudzojazyčný film a nominácie na Zlatú palmu v Cannes a cudzojazyčného Oscara. Zato v Libanone bolo jeho premietanie zakázané. Zobrazované udalosti sú tam dodnes mimoriadne citlivou témou.

Lukáš Pitel
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Kategórie: Cirkev, Médiá

Politika a médiá trhajú Ukrajinu na kusy, potrebuje kompromis

7. marec 2014 - 21:28

Tags: 

Categories: 

Médiá dnes formujú svet. Nútia nás vidieť ho cez ich optiku. Často to nie je priama cenzúra, je to iba vyberanie konkrétnych informácií a ich interpretácia. To je aj príklad súčasného diania na Ukrajine.

Média v tom nie sú jediné. Politici ich v mnohom predbiehajú. A to je prirodzené. Všetci sledujú svoje záujmy, presadzujú svoje názory a svoje videnie sveta. Častokrát je to založené na minime informácií, resp. na klamstve.

Za príklad minimálne nesprávneho informovania možno považovať informáciu ruských médií, že Ukrajinu opúšťajú tisíce utečencov. Rovnako klamlivá je informácia litovskej prezidentky pani Grybauskaite o snahe Ruska zmeniť hranice vytýčené ako výsledok druhej svetovej vojny a tým spochybniť celý systém hraníc v Európe. Prirodzene, Ukrajina nebola v štyridsiatych rokoch 20. storočia suverénnym štátom a teda jej hranice neboli súčasťou dohôd po druhej svetovej vojne (mimochodom aj často spomínaný Krym bol ku nej pričlenený až v roku 1954). Litva bola vtedy tiež súčasťou ZSSR, takže je otázne či išlo iba o omyl pani prezidentky.

"Jeden môj tunajší známy pred pár dňami vyhlásil, že on už v médiách nič nepozerá, lebo vidieť pána Goebbelsa na každom kanáli ho nebaví."

Médiá formujú aj ľudské vnímanie súčasného diania na Ukrajine. Vzhľadom na tunajšiu situáciu sa snažím sledovať ruské, ukrajinské, slovenské, poľské, britské a americké médiá. Podobných „chýb a omylov“ je v médiách mnoho. A to nehovorím len o selektívnom výbere informácií. Jeden môj tunajší známy pred pár dňami vyhlásil, že on už nič nepozerá, lebo vidieť pána Goebbelsa na každom kanáli ho nebaví.

Médiá sú mocná zbraň namierená na nás prijímateľov správ. Vnímajme veľmi opatrne informácie, ktoré uverejňujú médiá. Je preč čas našich starých mám, keď to, čo povedali v televízore, musela byť pravda a nám neostávalo nič iné, iba uveriť. My máme mnoho iných zdrojov informácií.

Na nasledujúcich riadkoch budem písať o niekoľkých mýtoch o súčasnom dianí na Ukrajine, pričom budem vychádzať z vnímania slovenských médií.

1. Proruskosť prezidenta Janukoviča

Politika nie je o čiernych a bielych. Tá ukrajinská už vôbec. Nie sú tu dobrí proamerickí resp. proeurópski politici a zlí proruskí. Traja zo štyroch ukrajinských prezidentov boli zvolení ako proruskí, ale nikdy im to dlho nevydržalo. Prezident Janukovič je toho dobrým príkladom. Vyhral niekoľko volieb s heslom umožniť národnostným menšinám používať ich jazyk v úradnom styku. Nakoniec bol zákon schválený až v roku 2012. Na jeho základe môžu deti hovoriť rusky v škôlke, ale to je asi všetko. Všetko totiž závisí od chcenia. Napríklad v Kyjeve hovorí asi 30 až 50% obyvateľstva rusky ako svojím prvým jazykom, radnica sa ale rozhodla zákon neaplikovať. Podľa zákona má na to právo. Mimochodom toto rozhodnutie prijali minulý rok ľudia dosadení prezidentom Janukovičom.

V prípade proruského prezidenta v Kyjeve by sa očakávala ústretovosť Kremľa, čo sa týka cien plynu alebo ukrajinského vývozu do Ruska. Nič z toho sa nestalo.

Zaiste, na Ukrajine sú proruskí a proeurópski politici, ale svoje pozície opustia a zaujmú úplne opačné hneď, ako sa im to bude zdať výhodné.

2. Majdanovskí nacisti a proruskí banditi

Médiá na oboch stranách sa predbiehajú v tom, ako označiť demonštrantov jednej alebo druhej strany. Cieľom tohto označovania je odoprieť jednej konkrétnej strane právo demonštrovať, resp. delegitimizovať samotnú príčinu demonštrácií. Obvyklým spôsobom je označenie demonštrantov za fašistov, banditov, platených provokatérov a podobne.

K téme:
Na Ukrajincoch vidieť radosť z víťazstva, ale aj smútok a únavu
Ukrajina je na rázcestí a my jej musíme pomôcť
Viac článkov na tému Ukrajiny

Čarovné na tom je, že každá strana má trochu pravdu. Celý svet videl veľký portrét Stepana Banderu na kyjevskom Majdane a pravidelne sme mohli čítať v poľských médiách pobúrené články o zodpovednosti tohto muža a ním vedenej Ukrajinskej povstaleckej armády za vyvražďovanie tisícov Poliakov na východnej Ukrajine počas druhej svetovej vojny. A majú pravdu. Samozrejme existuje aj ukrajinská verzia hlásaná okrem iného v súčasnosti vládnou stranou Svoboda Oleha Ťahnaboka. V dejinách však nič nie je jednoduché a jasné a ani označenie Banderu za fašistu takým nie je. Na druhej strane sú ruskí komunisti na východnej Ukrajine, ak to nie sú komunisti, tak sú to radikálni nacionalisti. Závisí od média, ktoré si otvoríte. Aj toto je sčasti pravda. Pri obidvoch platí to, že im a ich ďalším spoluobčanom to neodoberá právo demonštrovať a vyjadrovať svoj názor, a rovnako neznamená, že to, za čo demonštrujú, nie je oprávnené.

3. Tajné služby a organizácia protestov

Protesty na juhovýchode Ukrajiny a na Kryme organizujú ruskí špióni. Toto tvrdenie bude sčasti pravdivé. Keby to nerobili, asi by to neboli tajné služby a nerobili by si dobre svoju prácu. To isté platí o západných tajných službách. Ak by aspoň trochu neorganizovali Majdan a ďalšie majdany v regiónoch Ukrajiny, tak by si nerobili svoju prácu. Prešiel som kyjevský Majdan mnoho krát a ak pri jeho organizácii nepomáhali profesionáli, tak musím vzdať hold géniu ukrajinského národa za organizačné schopnosti. Všetko fungovalo bezchybne. Stany, jedlo, program, obrana. Až príliš.

Tým nechcem povedať, že tam nebolo mnoho ľudí, ktorí chceli lepšiu Ukrajinu a za ňu tam stáli. Oni tam boli. No s nimi, rovnako ako na demonštráciách, ktoré sa konajú na juhovýchode Ukrajiny dnes, tam boli platení profesionáli, ktorý zabezpečovali, aby to fungovalo.

"Zaiste, na Ukrajine sú proruskí a proeurópski politici, ale svoje pozície opustia a zaujmú úplne opačné hneď, ako sa im to bude zdať výhodné."

4. Násilie

Nechcem tu diskutovať o tom, kto boli záhadní ostreľovači v uliciach Kyjeva v dňoch vrcholiacej krízy, ani kto začal vtedy boje. To nechám na konšpirátorov alebo na tých, čo majú skutočné informácie. Všetci sa ale zhodneme, že policajné násilie je neakceptovateľné rovnako, ako násilie zo strany davu. Násilie treba odsúdiť ako celok. Keď demonštranti 19. januára 2014 napadli milíciu okolo parlamentu, bolo to rovnako odsúdeniahodné, ako keď o pár dní neskôr bezpečnostné zložky zneužili svoje právomoci a ponižovali zajatých demonštrantov. Ak jedno nezákonné násilie ospravedlňujeme, sme odsúdení nato, aby sme si násilie v uliciach zopakovali v ešte horšej forme. Kyjev má s tým bohaté skúsenosti.

Dnes je všetko naopak. Polícia zasahuje proti davu v Odesse, Charkove, Dnepropetrovsku, ktorý je naladený proti súčasnej kyjevskej vláde. Opäť sú zranení. Samozrejme je dôležité sa pýtať aj na legálnosť týchto zásahov. Nepochybujem, že minimálne niektoré z nich boli oprávnené rovnako, ako boli oprávnené niektoré v Kyjeve a iných mestách za vlády prezidenta Janukoviča. Problémom je, že dnes sa médiá nepýtajú, či išlo o zákonné zásahy. Dnes je to iba zásah proti proruským banditom a to sú nepriatelia bez práva demonštrovať.

Kyjevská vláda bez kompromisu stratí podporu

Vybral som iba tieto štyri body s cieľom primäť tých, čo hovoria na Slovensku o Ukrajine, ku kritickému mysleniu, k starostlivému zvažovaniu, čo je pravda. Za tie mesiace, čo som tu, mi Ukrajina a jej ľudia prirástli k srdcu. Keď dnes vidím, že ich spoločnosť trhá politika a médiá na kusy, smútim.

"Kyjevské ulice ovládli milovníci ukrajinskej Ukrajiny a používatelia ruského jazyka, ktorým stále na uliciach hovorí minimálne polovica Kyjevčanov, sú verejne napádaní a zosmiešňovaní."

Ukrajina má za sebou veľkú a tŕnistú minulosť. Jej dôsledkom je, že Ukrajinci sú nielen Ukrajincami, ale aj Malorusmi, t.j. národom, z ktorého vzišlo tak biele, ako aj veľké Rusko, teda dnešní susedia Ukrajiny na severe a východe. Ako takí sú Ukrajinci dedičmi nielen svojej vlastnej kultúry, ale aj ruskej kultúry a jazyka. Takúto Ukrajinu som spoznal a zamiloval si. Dnes kyjevské ulice ovládli milovníci ukrajinskej Ukrajiny a používatelia ruského jazyka, ktorým stále na uliciach hovorí minimálne polovica Kyjevčanov, sú verejne napádaní a zosmiešňovaní. Ešte to nie je masový fenomén, ale môže sa ním stať.

Ukrajina potrebuje kompromis. Kyjevská vláda sa dnes tvári ako víťaz a tak uplatňuje aj svoju moc voči polovici národa, voči rusky hovoriacim Ukrajincom. Taká vláda sotva môže pretrvať a to nie z dôvodu, že ide o neústavnú vládu, ale z dôvodu, že stráca podporu v uliciach. Pravda, voľby sa dajú sfalšovať, resp. nič nevyriešia. Čestné voľby na Ukrajine neboli a zatiaľ som nestretol nikoho, kto verí v čestné voľby v tomto či nasledujúcich rokoch. Ak by aj čestné boli, iba potvrdia rozdelenie krajiny a to, že vládnuť sa v Kyjeve nedá inak, iba kompromisne v širokej koalícii, akokoľvek to bude ťažké.

Návrat ku kompromisu bude nutný, ako základ by mohol poslúžiť februárový kompromis sprostredkovaný ministrami zahraničných vecí Poľska, Francúzska a Nemecka a ruským ombudsmanom medzi opozíciou a prezidentom Janukovičom. Je to zlý kompromis, ale zatiaľ nemáme nič lepšie.

Michal Považan
Autor niekoľko rokov pracoval v mimovládnom sektore, v súčasnosti pôsobí na Národnej univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve.

Ilustračné foto: flickr.com (Ivan Bandura, Sasha Maksymenko, licencia CC)

Kategórie: Cirkev, Médiá

Aliancia za rodinu ide do referenda o ochrane rodiny

6. marec 2014 - 17:03

Tags: 

Categories: 

Aliancia za rodinu dnes na tlačovej konferencii ohlásila spustenie občianskej petície za referendum o ochrane rodiny.

Referendové otázky sa majú týkať definície manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy, tiež práva dieťaťa vyrastať v rodine s otcom a mamou. Medzi otázky bude patriť aj ochrana výnimočnosti manželstva pred tým, aby boli iné formy spolužitia postavené na jeho úroveň a ochrana detí pred nevhodnou sexuálnou výchovou na školách. K týmto bodom možno pribudne aj piata otázka týkajúca sa sociálnej situácie rodín.

"Vo väčšine krajín to začalo zavedením registrovaných partnerstiev, potom rozširovaním ich práv na úroveň manželstva, následne adopciou detí. Preto nevyhnutne potrebujeme už teraz chrániť záujem detí."

V súčasnosti podaný návrh novely Ústavy SR o definícii manželstva z iniciatívy KDH považuje Aliancia za dobrý krok, ale je podľa nej nedostatočný, pretože nebráni prijatiu inštitútu registrovaného partnerstva. Ako uviedol hovorca Aliancie Peter Kremský: „Vo väčšine krajín, ktoré už prehrali svoj boj o výnimočnosť manželstva, to začalo postupne - najskôr zavedením registrovaných partnerstiev, potom rozširovaním ich práv na úroveň manželstva, následne adopciou detí. Preto nevyhnutne potrebujeme už teraz chrániť záujem detí pri osvojení a to právom vyrastať v rodine s otcom a mamou, taktiež chrániť deti pred nevhodnou sexuálnou výchovou na školách.“

Ďalší z hovorcov Aliancie Anton Chromík spomenul príklad z Chorvátska, kde koncom minulého roka úspešne prebehlo referendum o ústavnej definícii manželstva ako zväzku muža a ženy, no dva týždne po vyhlásení jeho výsledkov chorvátska vláda schválila zákon o registrovaných partnerstvách homosexuálov. Podľa Chromíka je potrebné vnímať to ako aktuálne aj pre Slovensko, keďže v NR SR boli už dva krát podané návrhy na uzákonenie registrovaných partnerstiev a ďalej narastá medzinárodný tlak na ich prijatie. Doplnil pri tom fakt, že podľa medzinárodných prieskumov patrí Slovensko medzi krajiny, kde sa homosexuáli najmenej boja prezentovať svoju orientáciu a mali by vyrastať slobodne. Na otázku, ako registrované partnerstvá ohrozujú rodinu, odpovedal pripodobnením k bronzu a zlatu – ak im spoločnosť prisúdi rovnakú hodnotu, zlato stratí svoju výnimočnosť a ľudia mu prestanú veriť. Pripomenul tiež, že už existuje rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého krajina uznávajúca registrované partnerstvá musí takýmto zväzkom prisúdiť aj právo adopcie detí.

K téme:
KDH žiada ústavnú definíciu manželstva
Návrh KDH o ústavnej definícii manželstva chce Aliancia za rodinu rozšíriť

Anna Verešová z organizácie Áno pre život, ktorá sa 16 rokov venuje rodinám v núdzi, ocenila, že od začiatku aktivít Aliancie sa v spoločnosti o niečo viac diskutuje o problémoch rodiny, no tá je stále akoby mimo diania. Pripomenula, že pri rôznych zákonných iniciatívach vo veci rodiny sa neberie ohľad na názory kompetentných. Na záver zdôraznila, že referendum môže zmeniť Slovensko a poprosila verejnosť o podporu a angažovanosť v tejto veci. „Je to naše spoločné dielo a iba spoločnými silami je možné ho uskutočniť.“

Zber podpisov spustí Aliancia hneď po nevyhnutných prípravách, malo by to byť v priebehu najbližších mesiacov. Na vyhlásenie referenda je potrebných 350 tisíc podpisov.

Lukáš Obšitník

Kategórie: Cirkev, Médiá