„A vy nie ste pri hokeji?“ pýtam sa susedovcov, ktorí v plnom nasadení
a v plnej zostave, okopávajú v záhrade zemiaky.
„Boli sme, ale keď Francúzi vyrovnali na 2:2, išli sme radšej okopávať.

Teplé slnko, prudký vietor, studený dážď.
To všetko sa dá zažiť za pár hodín (nielen v Krakove).
Počasie je často nestále, mení sa.

Aj farebný, aj rozmazaný, aj mrežovaný...,
taký je svet cez okno.

Môže mať teda veľa podôb, a pritom mu chýba tá najdôležitejšia.

Nie je reálny.

Konečne je ráno pred šiestou dosť svetla a dá sa fotiť.
Suť, (to je ten kopec vpravo), sa už zelenie,
a príroda dýcha novými pľúcami.

Sú hradby, ktoré treba obnovovať,
a sú hradby, ktoré treba rúcať.

Tie prvé sú postavené zo skál,

Niekto potrebuje k životu pevnú zem pod nohami.
Niekomu stačí držať sa nad vodou.

Sme takí, všelijakí.

Ale jedno máme spoločné.

Krása, prázdnota, úspech, bolesť.
Kvety, listy, plody, ostne.

Človek a príroda.

Rovnaký príbeh, rovnaký osud.