Všetkým návštevníkom nášho portálu požehnanie a radosť v Duchu Svätom od nášho Pána Ježiša Krista. Nech On sám je vaším svetlom a Jeho kríž i zmŕtvychvstanie svedectvom Božej moci vo vašich životoch.

Kolovrátok

Hlasovanie

Uplynulý Svätý rok milosrdenstva:

Liberálna demokracia

Symbol_Demokracie

Tento text je reakciou na úvahy pána poslanca Krajniaka o liberálnej demokracii ako jednom z detí krvavej protikresťanskej Francúzskej revolúcie. Keď som natrafil na odkaz na jeho článok a začínal čítať jeho prvé riadky, bol som potešený, že konečne niekto s významnejším postavením zdvihol hlas voči zvrátenej liberálnej demokracii. Žiaľ článok vrcholí akýmsi kompromisom s demokraciou. S tým sa však neviem stotožniť.

Liberálna demokracia nie je nezávislá od ideológie. Vety, akou je aj tá v našej Ústave, o nenaviazanosti na nijakú ideológiu, nemôže nijaký racionálne uvažujúci človek brať vážne. Liberálna demokracia je totiž založená v prvom rade na ideológii relativistického sekularizmu. Osobne sekulárnu liberálnu demokraciu odmietam ako zlo analogické komunizmu či nacizmu, len zabalené v krajšom pozlátku. Minimálne masovosť potratov hovorí za všetko. Hlas ľudu, ktorý dovolí, že liberálna demokracia môže doviesť spoločnosť k ešte väčšiemu holokaustu než vyprodukovali nacisti a väčšiemu, ale kvázi porovnateľnému akým sa mohli pýšiť komunisti je dôvodom prečo má význam odmietať demokraciu. Každý obhajca demokracie by si mal naštudovať prorocké slová starých gréckych filozofov, ktorí boli dosť múdri na to, aby demokraciu zavrhovali a predpovedali už pred tisícmi rokov rozklad k akému demokracia spoločnosť privedie (demografia, rozklad rodinných štruktúr, dekadentní vládcovia atď.). Ak nechce západná spoločnosť pokračovať po ceste k sebazániku mala by v prvom rade zakázať volebné právo pre ľudí so základným vzdelaním. Na všetko možné sú potrebné rôzne certifikáty, ale keď ide o rozhodovanie o tom kto bude riadiť celý štát, tak zrazu stačí chlapovi vedieť ako sa zapína miešačka. Absurdné a zvrhlé, ako celý demokratický systém. Následne môže byť nádejou prepracovať sa k volebnému systému, kde by voliť mohli ľudia minimálne s maturitou, ale až po získaní certfikátu o akomsi všeobecnom spoločenskom rozhľade. No a vrcholom úspechu by bolo dopracovať sa k systému stavovskej neomonarchie postavenej na kresťanských princípoch.

Z homílie pápeža Františka: Boh „šialene miluje“ a plače, keď sme nevšímaví

...„Každý z nás môže upadnúť do rovnakého hriechu ako ľud Izraela, do rovnakého hriechu Jeruzalema: nerozpoznať čas, kedy sme boli navštívení. A Pán nás navštevuje každý deň, každý deň klope na naše dvere. Musíme sa teda naučiť to rozpoznať, aby sme neskončili v tej tak bolestnej situácii: ‚Čím väčšmi som ich miloval, čím väčšmi som ich volal, tým viac sa odo mňa odďaľovali‘. – ‚Nuž, ja som si istý v tom, čo robím. Chodím na omšu, som v istote...‘ – Spytuješ si každý deň svedomie v tomto ohľade? Navštívil ma dnes Pán? Pocítil som nejaké pozvanie, nejakú inšpiráciu nasledovať ho viac zblízka, urobiť skutok lásky, modliť sa o niečo viac? Neviem, k toľkým veciam nás Pán dennodenne pozýva, aby sa s nami stretol.“

Svätý Otec František: Trpezlivosť s nepríjemnými ľuďmi je skutok milosrdenstva

Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: „Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?“ Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok – trpezlivo znášať nepríjemné osoby?

Z rannej homílie pápeža Františka: Nádej nie je očakávaním teatrálnych úkazov

„Strážiť s trpezlivosťou. Trpezlivosť v našej práci, v našich utrpeniach... Strážiť, ako stráži človek, ktorý zasial zrno a stráži rastlinu a dbá na to, aby zlá burina nerástla blízko nej, ale aby rastlina rástla. Strážiť si nádej. A tu je otázka, s ktorou sa dnes na vás obraciam: ak je Božie kráľovstvo medzi nami a my, ak máme vo vnútri toto zrnko, máme tam Duchu Svätého, ako si ho strážime? Ako rozpoznám, ako môžem rozpoznať dobrú rastlinu pšenice od kúkoľa? Božie kráľovstvo rastie a čo máme robiť my? Strážiť si ho. Rásť v nádeji, strážiť si nádej. Lebo v nádeji sme boli spasení. A toto je tá niť: nádej je niťou dejín spásy. Nádej, že sa natrvalo stretneme s Pánom“.

Verím, že môj Vykupiteľ žije. Z homílie pápeža Františka na cintoríne Prima Porta

Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

Redakčné články