Keď príde ťažká, bolestná situácia,
prídu aj otázky,
na ktoré je ťažké hľadať odpoveď.
Možno aj takáto:

Kedy je človek najviac človekom?

Keď dokáže za každých okolností milovať?
Keď dokáže za každých okolností odpúšťať?
Keď dokáže za každých okolností pomáhať?

Áno, toto všetko patrí k človeku.
Ale zdá sa, že to nestačí.

Lebo v ťažkej, bolestnej situácii človek zrazu zistí,
že,
má rozum a srdce, a nevie, ako pomôcť,
má ústa, a nevie, čo povedať,
má ruky, a nevie, čo urobiť,
má silu, a je bezmocný.

Sám je bezmocný.

Možno sa človek najviac stáva človekom vtedy,
keď si uvedomí,
že je „len“ človekom.

Tým človekom,
ktorému Boh hovorí:

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa
a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?
I keby ona zabudla,
ja nezabudnem na teba.
Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 15-16)