Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Samaritánka pri studni (z katechézy pápeža Františka)

...Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé –  to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

Z homílie pápeža Františka: Pôstne obrátenie spočíva v konkrétnych skutkoch

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“ .

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:.

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“.

Z katechézy pápeža Františka: Pôstne obdobie je cestou nádeje

….Ježišova Veľká noc je jeho exodom, ktorým nám otvoril cestu, aby sme dosiahli plný, večný a blažený život. Pre to, aby otvoril túto cestu, tento prechod, Ježiš sa musel vzdať svojej slávy, pokoriť sa, stať sa poslušným až na smrť, a to na smrť na kríži. Otvoriť nám cestu k večnému životu ho stálo všetku jeho krv a vďaka nemu sme zachránení od otroctva hriechu..

Avšak toto neznamená, že on všetko urobil a my tak nemusíme urobiť nič, že on prešiel krížom, a my „pôjdeme do raja na koči“. Nie je to tak. Naša spása je istotne jeho darom, avšak keďže je príbehom lásky, žiada si naše „áno“ a našu účasť na jeho láske, ako nám ukazuje naša Matka Mária a po nej všetci svätí. .

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Spoľahnime sa na Boha, mamona sklame

...Na náš život dorážajú mnohé starosti, ktoré predstavujú riziko, že nás oberú o pokoj a vyrovnanosť; ale tento strach je často neužitočný, pretože nedokáže zmeniť sled udalostí. Ježiš nás naliehavo nabáda nebyť ustarostenými o zajtrajšok (porov. v. 25.28.31), pamätajúc na to, že nad všetkým je milujúci Otec, ktorý nikdy nezabúda na svoje deti: spoľahnutie sa na neho nevyrieši problémy zázračným spôsobom, ale umožní nám postaviť sa k nim v správnom duchu, odvážne: Mám odvahu, pretože sa spolieham na môjho Otca, ktorý sa stará o všetko a ktorý ma tak veľmi miluje.

Boh nie je vzdialenou a neosobnou bytosťou: je naším útočišťom, prameňom našej vyrovnanosti a pokoja. Je skalou našej spásy, o ktorú sa môžeme zachytiť s istotou, že nepadneme.

Pápež František: V nádeji sme spasení

...Kresťan nežije mimo sveta, vie vo vlastnom živote a v tom, čo ho obklopuje, rozpoznať znamenia zla, egoizmu a hriechu. Je solidárny s tým, kto trpí, s tým, kto plače, kto je odsunutý na okraj, kto sa cíti zúfalý... Kresťan sa však zároveň naučil toto všetko vnímať očami Veľkej noci, očami zmŕtvychvstalého Krista. A tak vie, že prežívame čas očakávania, čas dychtivej túžby, ktorá prekračuje prítomnosť, čas napĺňania. V nádeji vieme, že Pán chce svojím milosrdenstvom definitívne uzdraviť zranené a pokorené srdcia, ako aj všetko to, čo človek vo svojej krutosti znetvoril, a že týmto spôsobom znovu tvorí nový svet a nové ľudstvo, konečne zmierené v jeho láske.

Z rozhovoru s P. Lombardim - Benedikt XVI. napĺňa svoje slovo spred štyroch rokov

...V knihe „Posledné rozhovory“ (Ultime conversazioni) Benedikt XVI. potvrdzuje, že dať do centra tému Boha a viere dať prvoradé miesto, bolo zásadnou orientáciou jeho pontifikátu. V týchto štyroch rokoch, čo je podľa vás tým najsilnejším svedectvom, ktoré nám dáva emeritný pápež?

„Povedal by som, že jeho prežívanie tohto času v modlitbe a v perfektnej zhode s tým, čo bolo práve povedané, čiže Boh v centre, viera ako zmysel nášho života, a to, čo považujem tiež za osobitne krásne, a čo vyplýva aj z knihy „Posledné rozhovory“, je tento zmysel blízkosti ku stretnutiu s Bohom, prežívať starecký vek ako čas prípravy a – takpovediac – dôverné navykanie si na Pána, na stretnutie s ktorým sa človek pripravuje. Toto sa mi vidí byť nádherným svedectvom.  Myslím si, že je to naozaj krásne mať emeritného pápeža, ktorý sa modlí za Cirkev, za svojho nástupcu. Je to prítomnosť, ktorú cítime, vieme, že on tu je, a aj keď ho nevídame často, zakaždým, keď ho vidíme, sme všetci veľmi spokojní, pretože ho máme radi. Takže ho vnímame ako takú prítomnosť, ktorá nás sprevádza, ktorá nás utešuje, ktorá nás upokojuje.“

Redakčné články