Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Z rozhovoru s P. Lombardim - Benedikt XVI. napĺňa svoje slovo spred štyroch rokov

...V knihe „Posledné rozhovory“ (Ultime conversazioni) Benedikt XVI. potvrdzuje, že dať do centra tému Boha a viere dať prvoradé miesto, bolo zásadnou orientáciou jeho pontifikátu. V týchto štyroch rokoch, čo je podľa vás tým najsilnejším svedectvom, ktoré nám dáva emeritný pápež?

„Povedal by som, že jeho prežívanie tohto času v modlitbe a v perfektnej zhode s tým, čo bolo práve povedané, čiže Boh v centre, viera ako zmysel nášho života, a to, čo považujem tiež za osobitne krásne, a čo vyplýva aj z knihy „Posledné rozhovory“, je tento zmysel blízkosti ku stretnutiu s Bohom, prežívať starecký vek ako čas prípravy a – takpovediac – dôverné navykanie si na Pána, na stretnutie s ktorým sa človek pripravuje. Toto sa mi vidí byť nádherným svedectvom.  Myslím si, že je to naozaj krásne mať emeritného pápeža, ktorý sa modlí za Cirkev, za svojho nástupcu. Je to prítomnosť, ktorú cítime, vieme, že on tu je, a aj keď ho nevídame často, zakaždým, keď ho vidíme, sme všetci veľmi spokojní, pretože ho máme radi. Takže ho vnímame ako takú prítomnosť, ktorá nás sprevádza, ktorá nás utešuje, ktorá nás upokojuje.“

Z homílie pápeža Františka o hriechu malovernosti

„Nádej: hľadenie do budúcnosti. Tak, ako nie je možné žiť kresťanský život bez rozpamätávania sa na podniknuté kroky, nie je možné žiť kresťanský život bez hľadenia do budúcnosti s nádejou na stretnutie s Pánom. [Autor listu Hebrejom] hovorí krásnu vetu: ,Lebo ešte chvíľku...[a ten, ktorý má prísť, príde]’. Život je vanutie. Plynie. Keď je človek mladý, myslí si, že má pred sebou mnoho času, potom nás však život učí tie slová, ktoré hovoríme všetci: ,Uf, ako plynie čas! Tohto som poznal od malička a teraz sa žení! Ako ten čas uteká!’. [Pán] príde čoskoro. Nádej zo stretnutia s ním je však život v napätí medzi rozpamätávaním sa a nádejou, minulosťou a budúcnosťou“.

Z homílie pápeža Františka: Buďme odvážni a nie «zaparkovaní» kresťania

„Leniví kresťania, kresťania, ktorí nechcú kráčať vpred, kresťania, ktorí nebojujú za veci, ktoré prinášajú zmenu, veci nové, veci, ktoré by nám všetkým prospeli, ak by sa zmenili. Sú to lenivci, tzv. «zaparkovaní» kresťania: v Cirkvi našli dobré parkovisko. A keď hovorím kresťania, myslím tým laikov, kňazov, biskupov... Všetkých. Koľko týchto zaparkovaných kresťanov veru je! Pre nich je Cirkev parkoviskom, ktoré stráži život a kráčajú vpred so všetkými možnými istotami. Avšak títo nehybní kresťania ma pobádajú k myšlienke, ktorú nám starí rodičia hovorili už ako deťom: ,Dávaj si pozor, stojatá voda, tá, ktorá neprúdi, je prvou, ktorá sa pokazí’“. 
To, čo robí z kresťanov odvážnych ľudí je nádej, zatiaľ čo „leniví kresťania“ nemajú nádej, sú „na dôchodku“, vysvetlil Svätý Otec. Je to krásne ísť na dôchodok po mnohých rokoch práce, avšak „prežiť celý svoj život na dôchodku je strašné!“, dodal pápež. Nádej je naopak kotva, o ktorú sa treba zachytiť v ťažkých momentoch:

Z posolstva Svätého Otca Františka na 50. svetový deň pokoja

Mocnejšie ako násilie

...Nenásilie sa často chápe v zmysle odovzdanosti, nedostatočnej angažovanosti a pasivity, no v skutočnosti to tak nie je. Keď Matka Tereza v roku 1979 prijímala Nobelovu cenu za mier, jasne deklarovala svoje posolstvo aktívneho nenásilia: „V našej rodine nepotrebujeme bomby a zbrane na ničenie, aby sme priniesli mier – musíme iba byť spolu, milovať jedni druhých…  A môžeme prekonať všetko zlo, ktoré je vo svete“  Sila zbraní je klamná. „Pokým si predavači zbraní robia svoju prácu, existujú chudobní šíritelia pokoja, ktorí obetujú svoj život iba preto, aby pomohli jednému človeku, a potom ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu“; pre týchto strojcov pokoja je Matka Tereza „symbolom, ikonou našich čias“.  septembri uplynulého roku som ju s veľkou radosťou vyhlásil za svätú. Vyzdvihol som jej ochotu každému pomôcť tým, že „prijímala a bránila ľudský život, ten nenarodený i ten opustený a vyradený... Skláňala sa k vychudnutým ľuďom, na okraji cesty ponechaným smrti, a videla v nich dôstojnosť, ktorou ich Boh obdaril; umožnila ich hlasu, aby ho začuli mocní sveta a uznali svoju vinu za zločiny – za zločiny! – chudoby, ktorú sami vytvorili“.  Odpoveďou je jej poslanie – a v tomto reprezentuje tisícky, ba milióny ľudí – vychádzať v ústrety trpiacim a obetavo sa im venovať, dotýkať sa každého zraneného tela a obväzovať ho, uzdravovať každý zlomený život....

Pápež František pri vešperách na záver kalendárneho roka

...Dnes pred betlehemským Dieťatkom chceme uznať, že potrebujeme, aby nás Pán osvietil, pretože to nie je zriedkavosťou, že sa javíme ako krátkozrakí alebo zostávame v zajatí integralistického postoja ako tí, čo sa snažia za každú cenu vtisnúť druhých do svojich vlastných schém. Potrebujeme toto svetlo, aby nám umožnilo poučiť sa z našich vlastných chýb i pokusov zlepšiť sa a prekonať seba samých; toto svetlo, ktoré sa rodí z pokorného a odvážneho vedomia toho, kto nachádza silu zakaždým opäť vstať a začať nanovo.

Pápež František:Výzvy nedôstojných jasličiek dneška

...Tajomstvo Vianoc, ktoré sú svetlom a radosťou, sa nás pýta a burcuje nás, pretože je súčasne tajomstvom nádeje i smútku. Nesie so sebou chuť smútku, keďže láske sa nedostáva prijatia, život sa vyraďuje. Tak sa to prihodilo Jozefovi a Márii, keď našli dvere zatvorené a uložili Ježiša do jasieľ, «lebo pre nich nebolo miesto v hostinci» (v. 7). Ježiš sa narodil odmietnutý niektorými a za nezáujmu mnohých. I dnes môže byť prítomný medzi ľuďmi ten istý nezáujem, keď sa Vianoce stanú sviatkom, kde protagonistami sme skôr my, než on; keď svetlá trhu uvrhnú do tieňa svetlo Boha; keď sa pachtíme za darčekmi a zostávame necitliví k tomu, kto žije na okraji spoločnosti. Táto svetskosť uchytila Vianoce do zajatia, je potrebné ich oslobodiť!

Arcibiskup Vasiľ: Mám už naozaj všetko nachystané na Vianoce?

...Čo zo svojho život predstavím Kristovi pri definitívnom stretnutí na konci môjho bytia? Aký dar mu ponúknem? Zlato, kadidlo a myrha – tie boli symbolickými darmi  kráľov. A čo bude mojim darom? Môže to byť  to jednoduché a pokorné srdce – také aké mali pastieri, ktorí spoznávali Mesiáša a Pána a klaňali sa mu vo svojej prostote ducha. Môžem mu ponúknuť ale aj výsledky aplikovanej múdrosti, a inteligencie, tak ako to urobili vtedajší mudrci, ktorí hľadiac na  tajomstvá prírody, cez ne spoznali znamenie prítomnosti najvyššieho večného Kráľa a vydali sa na cestu za ním, aby sa mu raz mohli  pokloniť.

Pri príprave vianočných darčekov pre mojich najbližších si uvedomujem, že sú len symbolom môjho záujmu a prejavom mojej lásky k nim. Dar má zmysel len vtedy, ak sa cezeň naozaj približujem k obdarovanému.

Redakčné články